Ján Molnár a Daniela Molnárová, naposledy bytom Devínska cesta 16, 841 04 B r a t i s l a v a

Hnutie za slobodu prejavu, Devínska cesta 16, 841 04 B r a t i s l a v a

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-

Dobroslav Trnka, generálny prokurátor

Generálna prokuratúra

Štúrova 2

812 85 Bratislava

generalna.prokuratura@genpro.gov.sk

Vážený pán generálny prokurátor,

dovoľte nám na úvod zaželať Vám v novej funkcii veľa úspechov a tvorivej invencie pri budovaní právneho štátu. Veríme, že po vyše 15 ročnom úsilí budovania demokracie na Slovensku nastal čas aj pre vyšetrenie našich opodstatnených obáv z prenasledovania, a odstránenia ich následkov. Vzhľadom na to, že sa jedná o veľmi zložitý prípad s komplikovaným politickým pozadím, obraciame sa priamo na Vás. Jedine pod Vaším osobným dohľadom sa môže tento komplikovaný a nevšedný prípad porušovania ľudských práv, nezákonnosti polície, prokuratúry a tajných služieb, konšpirácií nesúcich prvky organizovaného zložinu, seriózne vyšetriť. Vaša vojenská prax nám dodáva odvahu a vieru, že práve teraz nastal ten pravý čas pozrieť sa pravde rovno do očí a odhaliť zákulisia špinavej politiky a zneužívania nástrojov moci.

Chceme sa pokúsiť otestovať túto dobu, presvedčiť sa na vlastnej koži, či sa demokracia vynára nad hladinu, alebo uviazla v hlbinách temnoty. V prílohe Vám zasielame podnet na prešetrenie nášho podozrenia z vyše 14 ročného prenasledovania ako odplaty za našu snahu zúčastniť sa na riadení štátu.

Žiadame Vás o vykonanie takých opatrení v zmysle zákonných práv Generálnej prokuratúry, ktoré budú viesť k zisteniu a odstráneniu porušenia zákonnosti, obnove porušených práv a vyvodeniu zodpovednosti z prenasledovania našej rodiny.

Podnet, ktorý Vám v prílohe zasielame má vyše 60 strán vyše 200 strán listinných dôkazov, je hutný a opiera sa o vieryhodné, nespochybniteľné a preukazateľné dôkazy o našom prenasledovaní. K pochopeniu nášho príbehu je potrebné na úvod vykresliť celú situáciu aj z pohľadu ľudského chápania súvislostí.

Naše prenasledovanie trvá už vyše 14 rokov, od roku 1991. Preto Vás v tomto úvodnom liste chceme oboznámiť s naším zložitým príbehom prostredníctvom našich vnútorných pocitov, ktoré rozprávaú viac o našom duševnom utrpení. Sú to podstatné úvahy na dokreslenie motívu prenasledovania. Dúfame, že náš prípad Vás zaujme nielen z pohľadu histórie budovania demokracie na Slovensku, ale aj z pohľadu ľudskosti a najmä z profesného hľadiska - dodržiavania „mantinelov“ pri politickej súťaži.

Právny štát, to nie je len právnická formulácia politikov pre potreby EÚ, je to pojem odrážajúci duchovný (morálny) stav spoločnosti, právne istoty občanov najmä v rovnosti pred zákonom. Generálna prokuratúra zaujíma významné miesto pri budovaní právneho štátu. Táto rovnosť bola v našom prípade hrubo porušená a dohnala nás k úteku zo Slovenska z opodstatnených obáv pred prenasledovaním, fyzickým ohrozovaním a zo strachu o životy našich nevinných detí. V boji o politickú moc bol voči nám hrubo porušený zákon, najmä zo strany tajných služieb, polície, a prokuratúry, ktoré boli zneužité v politickom zápase nielen proti nám, ale aj proti iným slušným ľuďom.

Popis skutočností:

V roku 2000 na náš podnet zistila Generálna prokuratúra rozsiahlu nezákonnosť zo strany polície a prokuratúry voči našim fyzickým osobám, ktorá nenávratne zmarila spravodlivé nazeranie na odohraté skutočnosti v náš neprospech. Čas zohral svoju negatívnu rolu a plynutie času v krivde zapríčinilo, že samotnú príčinu predbehli následky príčiny, ktoré sa nedajú navrátiť, najmä z dôvodov už neexistujúcich subjektov. Generálna prokuratúra 31. októbra 2000 vydala Upovedomenie sp.zn. IV/1 GPt 1282/00, ktorým potvrdila naše podozrenie z nezákonnej hry vedenej proti nám za účasti tajných spolkov, ktoré siahali aj do radov polície a prokuratúry. Naša radosť však netrvala dlho. Predpokladáme, že politický klientelizmus zohral aj v našom prípade negatívnu rolu, nakoľko sa po čase karta obrátila proti nám. Politická nevôľa zmrazila ďalšie vyšetrovanie nášho príbehu. Ostal len zápis z Upovedomenia o zistení nezákonnosti prokurátorom Generálnej prokuratúry.

Súbežne s oslovením Generálnej prokuratúry SR sme sa obrátili listom aj na Ministerstvo vnútra SR, ktorému vtedy šéfoval pán Pittner. Požiadali sme ho o prešetrenie nášho podozrenia z prenasledovania, nielen ako fyzických osôb, ale aj v mene politického subjektu „HSP“- Hnutia za slobodu prejavu, ktoré sa zúčastnilo parlamentných volieb v roku 1992. Námestník ministra nás osobne prijal a dôverne nám oznámil, že momentálne nie je politická vôľa, aby sa náš prípad riešil. Neskoršie pán Pittner poslal za nami vyšetrovateľa, ktorému nezáležalo na tom, aby vyšetril naše podozrenia z prenasledovania, ale išlo mu o to, aby nás zneužil a naviedol na krivé svedectvo proti vysokopostavenému politikovi. Teraz nejde o to, proti komu, nech je to aj človek podozrivý z vraždy, jednoducho sme čestní ľudia, novinári a krivo svedčiť sme kategoricky odmietli. To bola naša odpoveď . Následne aj Generálna prokuratúra vydala Uznesenie, v ktorom zamietla naše námietky voči zaujatosti prokurátorov v Lučenci i napriek zisteniu nezákonnosti. V zápätí aj súd, ktorý vyšetroval ťažké ublíženie na zdraví nášho syna, zamietol naše návrhy na ďalšie dokazovanie, ktoré by viedlo k potvrdeniu nášho podozrenia, že to nebola autonehoda, ale konšpirácia s cieľom usmrtiť nás. Nočné návštevy rôznych agentov, ktorí sa pokúšali na mne spáchať samovraždu (dvaja obeť podržia a tretí jej strelí do hlavy), lavína exekútorv a neznesiteľný psychický tlak nás donútil opustiť Slovensko a hľadať ochranu pred prenasledovaním v zahraničí.

22.6.2001 sme boli nielen de jure, ale aj de facto nedostatočnou ochranou našich základných ľudských práv výkonnou mocou vyhnaní zo Slovenska. Nie sme prví ani poslední utečenci. Pred nami utekal Fedor Gal, spisovateľ Feldek a ďalší svedkovia „nežnej revolúcie“.

V zahraničí požívame dočasnú ochranu, ktorá vstupom Slovenska do EÚ stratila svoju platnosť. Slovensko sa v EÚ považuje za „bezpečnú zem“. Teraz nastal pre nás rozhodujúci okamih. Musíme sa čo najskôr rozhodnúť, aký osud pripravíme našim deťom:

Vrátiť sa na Slovensko a riskovať pokračovanie prenasledovania.
Odísť z Európy a hľadať ochranu pred prenasledovaním v iných mimoeurópskych krajinách.

Pravdupovediac, radi by sme sa vrátili na Slovensko, i keď naše deti sa dobre integrovali v zahraničí, ale sme v rozpakoch. Máme skutočne opodstatnené obavy z pokračovania prenasledovania. Nejde ani tak o nás, máme už svoje roky, ale bojíme sa o naše deti, 9r. Michala a 14r. Otíliu, ktoré sa už raz dostali do smrteľného ohrozenia, keď sme boli „náhodou“ surovo zranení na prechode pre chodcov. Tomuto zrazeniu predchádzali konšpirácie, ktorými sa podarilo útočníkom zbaviť nás dopravného prostriedku (rozbitie jedného auta a podpálenie druhého). Museli sme chodiť pešo a o to im išlo. Veľakrát sa nám podarilo zavčasu uskočiť pred „rýchlymi autami“, ale 12.1.1999 sme nestihli. Boli sme zrazení na prechode pre chodcov. Syn Michal bol vlečený pod autom niekoľko desiatok metrov... Nikomu neprajeme ten bôľ a žiaľ v srdci, ktorý sme ako rodičia prežívali. Bolo to hrozné. Aj keď píšem tieto riadky mám úzko v duši, keď si spomeniem, ako som ho márne hľadal na ceste. Bol niekoľko desiatok metrov vlečený pod autom, zaklínené nohy, ruky a hlava kdesi medzi nápravami. Auto na jeho tele poskakovalo ako na hrboľatej ceste. Myslel som si, že zošaliem. Neprajem tento stav žiadnemu slušnému otcovi. Do smrti sa bude mojím životom niesť spomienka na tento krajne nepríjemný zážitok. Nehovorím o psychických následkoch, ktoré táto udalosť zanechala na mojom synovi, dcére a manželke.

Radšej odídeme z Európy a budeme hľadať ochranu pred prenasledovaním v iných krajinách sveta, ale nedovolíme, aby naše deti naďalej trpeli za konanie svojich rodičov. Nádej však umiera naposledy, hovorí ľudové porekadlo. Preto sa pokúšame s Vami nadviazať kontakt a zistiť politickú vôľu na výkon spravodlivosti.

Nikto nie je neomylný, aj my sme urobili niekoľko chýb, ale pritom aj jednú veľkú chybu. Dobrovoľne sme sa zúčastnili politickej súťaže v roku 1991. Nevedeli sme do čoho ideme, akého veľkého protivníka máme proti sebe. Nevedomky sme naše deti vystavili do ohrozenia života, ohrozenia ich budúcnosti. Doteraz si to vyčítame. Čo sa na našich deťoch za tie roky napáchalo, je neuveriteľné, ale pravdivé. Aj moja manželka bola počas tehotenstva brutálne prenasledovaná. Napriek tomu, že rodina podlieha zvláštnej ochrane a tehotná žena je chránená medzinárodnými dohovormi, bola podrobená neľudským zaobchádzaním zo strany agentov tajných služieb. Napríklad pán Pavol Suchý, alias Paul Thomas Grün (predtým slovenský občan - po „nežnej revolúcii“ sa objavil ako západonemecký občan), infiltrovaný dôstojník tajnej služby do podnikateľského prostredia sa hrubým spôsobom vyhrážal a donútil ju podpísať nevýhodnu zmluvu – Zmluvu o odstúpení autorských práv…). Nedbali na nič, v čase jej tehotenstva boli na nás vyvýjané najväčšie psychické tlaky, konšpirácie a ohrozovanie. Toto barbarstvo doposiaľ nikto nechcel akceptovať. Každý to doposiaľ prioritne odmieta dať do súvislostí s naším prenasledovaním, lebo by sa musel hanbiť za tieto skutky, musel by priznať, že aj jeho úradníckou liknavosťou sa na nás napáchalo toľko zla, koľko len bolo možné.

Čas hojí rany, ale človek nezabúda. Všetko sme s Božou pomocou prežili, na našu obhajobu sme napísali stovky listov, je to za nami. Pred nami je rozhodnutie, ktoré závisí od Vašej náklonnosti k spravodlivosti. Možno ako právnik si poviete, táraniny, žiaden dôkaz. Dôkazy sú, sú v prílohe, ale z naších skúseností vyplýva, že na úvod treba popísať situáciu tak ako ju my cítime. Len cez prizmu nášho utrpenia sa dajú pochopiť aj ďalšie dôkazy, zaujať ten správny právny názor.

Ako predstavitelia politického hnutia HSP – Hnutia za slobodu prejavu, ktoré sa zúčastnilo parlamentných volieb v roku 1992, sme sa dostali do ohrozenia pre našu vtedajšiu naivitu. Naivnú snahu o transparentnosť prevodu majetku z predtým spoločného vlastníctva do súkromných rúk. V našich volebných klipoch sme presadzovali, aby sa tieto historické udalosti robili pod dohľadom verejnosti, pred televíznymi kamerami. Netušili sme, že náš hlavný protivník sú práve dobre organizované štruktúry bývalej komunistickej tajnej služby ŠtB, ktoré sa šikovne zamiešali do davu obyčajných ľudí. Že hlavne oni mali eminentný záujem, aby sa majetok dostal práve len a len do ich rúk. Aj to už je za nami. S tým oni rátali, že čas zahojí vštky rany. Len naše sa akosi nechcú zahojiť, stále visí nad nami Damoklov meč: skriminalizovanie následku príčiny, lebo prvotná príčina sa zľahčuje a následok príčiny sa zviditeľňuje. To je nástroj nášho prenasledovania.

Vážený pán generálny prokurátor,

stali sme sa obeťami tzv. „nežnej revolúcie“, boli sme blízko nej, preto nás pohltila. Ako kameramani študentského hnutia sme po boku Miloša Lauka, Popoviča a ostatných „revolucionárov“ zachytávali tok dejín na videopásku. Aj to je jeden z možných motívov nášho prenasledovania. Rozprávali sme sa s prezidentom Havlom, Alexandrom Dubčekom, ktorý nám „nestihol“ do kamery povedať o svojich prenasledovateľoch. Už v začiatkoch budovania demokracie, ktorá môže fungovať len za predpokladu, že väčšina zúčastnených sú slušní ľudia, sme pociťovali silu štruktúr bývalej komunistickej tajnej služby ŠtB. Táto štruktúra nám „vyrobila“ nálepku – nežiadúci. Len aby zakryla svoju nezákonnosť. Až po rokoch, po pospájaní nitiek súvislostí, postupností a náväznosti jednotlivých krokov vieme s určitosťou povedať, že ktosi zneužil svoje postavenie a označil nás za „vnútorného nepriateľa“. To bol signál pre mašinériu tajnej služby, ktorá si na nás vyskúšala svoje intrigy. Pre úplnosť sa musíme obzrieť aj viac dozadu. Aj tam sa dá nájsť motív nášho prenasledovania. Pospájaním jednotlivých možných motívov, ktoré súhrnnou silou pôsobili ako „atómová bomba“ sa načrtne aj výrobca, strojca týchto životu nebezpečných nástrah.

Môj starý otec sa volal Gustáv Svoboda, prišiel na Slovensko z Čiech. Bol priateľom prezidenta Masaryka, žiaľ za záhadných okolností sa nezachovala ani jedna z množstva spoločných fotografií. Bývalá ŠtB pracovala na našich rodičoch perfektne. Ostala len videopáska z rozprávania Marcely Svobodovej, ktorá zomrela v roku 2002 a maminho brata Milana Svobodu, ešte žijúceho v Prahe. Po vzniku Slovenského štátu, fašistický režim vyhnal Gustáva Svobodu zo Slovenska. Tisove dekréty a vyhláška vtedajšieho ministra Čarnogurského vyháňala Čechov pod heslom: „Češi peši do Prahy“. Starý otec už nikdy neprekročil hranice spoločného štátu, zo strachu pred slovenskými nacionalistami, ani raz nenavštívil svoju dcéru Otíliu, moju mamu, ktorá sa vydala za slovenského muža. Otec pochádza z mnohodetnej slovenskej rodiny s hlbokými evangelickými koreňmi. Predkovia boli evangelickí učitelia až do štvrtého kolena. Rodičia Otília Molnárová a Koloman Molnár, celý svoj život pociťovali prenasledovanie za svoj pôvod a vierovyznanie. Napokon ich prenasledovanie rozdelilo a zomreli za záhadných okolností (mama v roku 1986 na určenie zlej diagnózy, otec v roku 1995 z nedostatočne rýchlej pomoci).

V kútiku duše sme verili, že premeny v Európe zmenia našu pozíciu a z prenasledovaných sa stanú slobodní ľudia. Aktívne sme sa zapájali už roky pred „nežnou revolúciou“ do politického diania. Ja som odišiel z televízie, kde ma čoraz viac napádali členovia ŠtB, ktorí mi robili sabotáže pri výrobe detských programov. Už v roku 1986 som založil prvé súkromné videoštúdiou v bývalom Československu s názvom ORION. V tom čase som uzatvoril manželstvo so ženou, ktorá pochádzala z komunistickej rodiny. Sama bola členkou komunistickej strany. Spoločne sme snili o spravodlivej spoločnosti a prostredníctvom videa sme začali vplývať aj na verejnú mienku. Manželstvo s Danielou, i keď produbčekovsky orientovanej komunistky vadilo našim prenasledovateľom. Vyzerá to ako dvojnásobne neštastie, lebo tieto sily sa spojili a s obrovskou prevahou nás začali prenasledovať ešte za tzv. socializmu. Teraz po rokoch už vieme, čo sme vtedy nevedli, že už počas „nežnej revolúcie“ sme boli aktívne rozpracovaní štruktúrami ŠtB, organizátormi prevratu. Márna bola naša snaha zapojiť sa so študentami do premeny spoločnosti a hľadať u nich ochranu. Prihrievali sme „polievočku“ našim prenasledovateľom. Tak sa stalo, že aj po 17. novembri 1989, či bola pri moci, ľavica, či pravica, vždy sa našiel dôvod na naše prenasledovanie.

Našu situáciu sme si nevedomky zhoršili, keď sme si osvojili federalistický politický názor, že Československo nemožno „rozbiť“ bez ľudového referenda, teda bez súhlasu občanov. Tento názor prezentovalo Hnutie za slobodu prejavu, ktoré sme založili v roku 1991. V našich časopisoch NOTES občanov, neskôr Verejná mienka, sme upozorňovali politickú scénu, aby sa takéto vážne rozhodnutie nerobilo bez súhlasu občanov. Boli sme proti nacionálnym snahám, ktoré sa usilovali rozbiť Československo bez ľudového referenda. Cez naše noviny sme robili masívnu kampaň a vytvárali sme tlak na vládnuce strany, aby sa o tomto akte rozhodovalo prostredníctvom ľudového hlasovania. Toto je jedno z kľúčových miest na odhalenie motívu nášho ďalšieho prenasledovania. Vo voľbách v roku 1992 sme dostali poriadne „zaucho“. Dovoľujeme si tvrdiť, že vtedajší „mocipáni“ nám ukázali svoju silu. Naše hnutie za tieto názory získalo 0,03% hlasov a skončilo na poslednom mieste v tabuľke suťažiacich politických strán a hnutí. Bol to pre nás šok, nie z toho čísla, ale z rozsahu manipulácie. Kedže sme mali v počítači evidenciu našich sympatizantov, ktorí komunikovali s nami na základe ankiet, televíznych vystúpení, ale aj osobných stretnutí, bezpečne sme vedeli, že voľby boli zmanipulované. Našich vyše 30 000 zaregistrovaných sympatizantov, čo samozrejme nie je konečné číslo, nakoľko aj oni mali svojich ďalších sympatizantov, rodinných príslušníkov, nezodpovedalo získaným hlasom. Odovzdali sme vyše 11 000 podpisov, ktoré boli potrebné na registráciu do parlamentných volieb. 0,03%, ktoré nám „pridelila“ volebná komisia predstavovalo zhruba 3000 voličov. Vylúčené! Navyše sme tých 0,03% získali všade rovnako, či v Bratislave v 5 obvode, kde sme mali silné zastúpenie, veľa sympatizantov a bolo rozdaných vyše 200 000 brožúrok s naším atraktívnym programom, alebo v Hornej Lehote, kde sme nikdy neboli a ani o nás nepočuli. Všade 0,03%. Vylúčené. Pre nás to bol ale zrozumiteľný signál, mali sme to chápať ako odplatu za našu politickú aktivitu a volanie po ľudovom referende. Organizátormi rozdelenia Československa boli Ján Čarnogurský a Vladimír Mečiar. Každý presadzoval rozdelenie iným spôsobom, ale spoločný cieľ mali rovnaký. Nedá sa verifikovane potvrdiť, či si to občania želali alebo nie, nakoľko toto rozhodnutie nebolo odobrené občanmi v ľudovom referende. Týmto si vysvetľujeme, prečo sme sa dostali do nemilosti koalície aj opozície.

Výrazné prenasledovanie začalo hneď po voľbách, ktoré sa konali 6.6.1992. Aby sme sa po prvej „facke“ nespamätali, hneď nato sme dostali další úder pod pás. V ďalšom čísle Verejnej mienky sme mali pripravených niekoľko reportáží o našom podozrení zmanipulovaných volieb. Chceli sme informovať občanov, že bez ľudového referenda nemožno budovať demokraciu, že to bude podvod, nakoľko voľby boli zmanipulované. Dalšie číslo už nevyšlo. Až teraz začalo prve dejstvo prenasledovania. 22.6.1992 bez rozhodnutia súdu nám bola nezákonne zatvorená vlastná tlačiareň. Ráno sme sa nemohli dostať k vlastnému majetku. Bol vymenený zámok, pri dverách stráž. Nemohli sme nič iné robiť, len domáhať sa spravodlivosti prostredníctvom súdu. Skutok sa stal 22.6.1992 a do dňa nášho odchodu zo Slovenska - 22.6.2001 - súd nerozhodol. Prieťahy v konaní zabránili rozhodnúť o veci. To neboli normálne prieťahy z preťaženosti súdov, to boli účelové prieťahy, aby sme sa nevedeli dovolať spravodlivosti. Súd by musel rozhodnúť v náš prospech. Za prieťahy v konaní sme podali sťažnosť do Štrasburgu. Aj konanie v Štrasburgu bolo zmanipulované, lebo súd neprijal našu sťaznosť z dôvodov nesplnenia podmienok – nevyčerpania všetkých možností. Očividné bránenie pokojne používať svoj majetok ostalo do dnešného dňa nepotrestané. Keby sa stal len tento skutok, život by išiel ďalej. Ale s jedlom rastie chuť a naši prenasledovatelia nám od tej chvíle nedali vydýchnuť. Zájsť do podrobností nie je možné, lebo to by bolo strašne, strašne dlhé rozprávanie...Zhrnieme len to podstatné. Približne po pol roku sme majetok teda tlačiareň získali späť, no odškodnenie nie. Premiestnili sme ju do iných priestorov a situácia sa opakovala. Do tretice sme ju premiestnili mimo Bratislavu, kde nám boli nezákonne scudzené.

Napokon v kontexte zadržiavania tlačiarne súd rozhodol a nariadil odporcom vydať nám zadržiavanú techniku. Odporca ju nevydal. Súd nariadil odporcovi vyplatiť nám odškodnenie vo výške 4,3 milióna korún. Odporca nezaplatil. De jure, ale aj de facto do dnešného dňa nám stroje neboli vrátené a nebolo nám vyplatené odškodnenie. Na strane druhej nám ostali nesplatené záväzky, dane, úvery a ďalšie, ktoré sa kriminalizovali. Za nevrátenie úverov nám do dnešného dňa hrozí väzenie, nakoľko záložné bremeno tajné služby ďalšími trikmi zašantročili tak, že zodpovednosť nesieme v plnej miere my.

Ak to zhrnieme tak nám bolo bránené dovolať sa spravodlivosti týmito spôsobmi:

Nezákonným konaním obchodných partnerov
Prieťahmi v konaní na súdoch
Nezákonným konaním polície a prokuratúry
Zahmlievaním príčiny a kriminalizovaním následku príčiny

Tým, že náš právny systém nedovoľuje spájať do jedného konania veci občianskoprávne, trestnoprávne a obchodné, náš prípad sa nedal a pravdepodobne ani nedá seriózne vyriešiť. Preto sme požiadali listom ministra spravodlivosti o zabezpečenie mimoriadneho súdneho senátu s týmito právomocami súdu. Dostali sme stručnú odpoveď, že zákon to neumožňuje. Práve teraz keď píšem tieto riadky, som náhodou našiel zaujímavý článok na internete: „Vyšetrovací výbor u nás, áno či nie?“ (Sme, 19.mája 2004), „ktorý by pred očami verejnosti nútil odpovedať politikom na nepríjemné otázky…“(Určite by časom získal dôveru). „Vyšetrovateľ ani prokurátor sa do hĺbky nezaoberá, ani neuzatvára veci, ktoré nie sú trestnými činmi. Pritom môže ísť o poškodzovanie verejného záujmu,"

Myslíme si, že prokuratúru by mohli zaujímať aj okolnosti, ktoré úzko súvisia s porušovaním zákonnosti. Len treba vyhodnotiť súvislosti, náväznosti a postupnosti krokov, podobne ako to rieši americká vojenská prokuratúra, viď seriál „Jack“. Preto sa spoliehame, že Vás tento náš prípad zaujme.

Takto nám bolo bránené získať spravodlivé odškodnenie, peniaze na politickú prácu, na splácanie záväzkov, na živobytie. Bránenie, to je ten správny výraz. Dôkazom je priehľadný manéver s nenaplnením podstaty rozsudku, v ktorom súd zaviazal odporcu (LC Print Lučenec), aby nám vyplatil 4,3 milióna slovenských korún do 3 dní ako odškodnenie. To neboli peniaze pre náš zisk. Tie peniaze sme potrebovali na splácanie svojich záväzkov. Rozsudok bol vynesený 19.9.1998 a do dátumu nášho odchodu zo Slovenska - 22.6.2001 - nebol zrealizovaný. Výsledok: Od 22.6.1992 do dnešného dňa sme nemohli pokojne používať svoj majetok, ktorý bol následne zašantročený a nedostali sme aj napriek vynesenému rozsudku ani odškodnenie vo výške 4,3 milióna slovenských korún. Z tejto prvotnej príčiny sme nemohli splácať naše záväzky, ktoré sa následne kriminalizovali a aj do budúcnosti sa môžu kriminalizovať. Plynutím času v krivde príčinu predbehol následok príčiny. Zmanipulovaným právnym názorom sa príčina neberie do úvahy a následok príčiny sa kriminalizuje. To je podstata nášho prenasledovania.

Ovšem to nie je všetko. Kombinátor kombinoval ďalej. Zmaril súdne vyrovnanie konkurzom, ktorým by sa všetko vyrovnalo, pričom my by sme stratili rodinný dom a celý majetok, ale skončilo by sa prenasledovanie. Konkurz nám vyhovoval. Nebola by ohrozená naša sloboda a mohli by sme ďalej vplývať na verejnú mienku. Sudkyňa konkurz zamietla pre nedostatok majetku i keď bol k dispozícii rodinný dom a ďalší majetok. Stali sme sa pre tieto tajné „korporácie“ krajne nebezpeční svedkovia. Kombinátor rozhodol, že nás treba navždy umlčať. Taká je holá pravda, o tom je ďalšie rozprávanie. Opäť si dovoľujeme podotknúť, že prídu aj konkrétne dôkazy, ale toto rozprávanie je dôležité pre pochopenie nášho príbehu ako celku.

Z „Globálnej schémy“, ktorá je súčasťou prílohy podnetu vyplýva, že kombinátor sa pustil do hry, aby sme nezískali žiadne peniaze na splácanie svojich záväzkov.

Keď tragicky zahynula anglická princezná Diana a my sme mali pripravenú knihu o nej do vydania, dostali sme šancu získať nejaké peniaze na splatenie záväzkov. Kombinátor nelenil a nainštaloval nám do cesty pána Jajcaja, psychopata, ktorý nás dokonale obral o všetky tržby. Kniha sa predala v náklade vyše 40 000 výtlačkov, čo je pre slovenský knižný trh ojedinelé. Tržby mala vyše 8 miliónov a nám ostali len dlhy za reklamnú kampaň, ktorú nebol ochotný zaplatiť. Perfektná práca. Samozrejme, opäť sa to stalo v spojení s nezákonným konaním polície a prokuratúry, ktoré dodatočne zistil prokurátor Generálnej prokuratúry. Teror pokračoval ďalej. V deň nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ktorým súd zaviazal žalovaného aby nám vydal tlačiarenské stroje - 25.2.1998 - nám ktosi podpálil auto priamo pred domom. V deň nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, ktorým súd zaviazal žalovaného, aby nám vyplatil odškodenenie za scudzenie tlačiarne vo výške 4,3 milióna korún sme zažili vážnu dopravnú nehodu, pri ktorej do nás zo zadu v plnej rýchlosti narazilo iné auto a naše vozidlo bolo úplne zničené. Len zázrakom sme unikli zraneniam, pričom v aute boli opäť naše deti. Ani tento prípad sa nevyriešil, polícia ho založila.

Nasledovali intrigy a konšpirácie v súvislosti s vydávaním nášho magazínu Horoskopy a Nový vek, ako aj s vydávaním knižnej edície. Každé vydanie bolo sabotované. Podrobnejšie uvádzame v podnete. Kedže obidve autá boli zničené, museli sme chodiť pešo. O to im išlo. 12.2.1999 sme boli brutálne zrazení na prechode pre chodcov, pričom útočníkovi namerali rýchlosť v uzavretej obci 140 km/hod. Len zázrakom sme ostali živí, Boh tam poslal iné auto, ktoré zabránilo útočníkovi, aby nás nabral priamo. Bolo by po nás. Súbežne s fyzickým prenasledovaním priebiehali v súhrnnej sile účinky ostatných konšpirácií, tlaky zastrašovania, nezákonných konaní exekútorov, ktorí nám siahli na strechu nad hlavou, dokonca nezákonne bez súdneho rozhodnutia exekútor siahol na plat v manželkinom zamestnaní, stíhanie daňovým úradom za nezaplatené dane, to všetko vytváralo neznesiteľné životné podmienky. Zvolali sme preto na pomoc všetkých predsedov mimoparlamentných strán na dvojdňový seminár, z ktorého sme vydali komuniké o našom prenasledovaní. Nič nepomáhalo. Verejnoprávne médiá seminár ignorovali aj napriek tomu, že sme ich oslovili a informovali o tomto stretnutí. Na internete sme vyrobili špeciálnu stránku www.vyber21.sk, na ktorej sme uverejňovali náš príbeh. Napísali sme knihu Chorá demokracia a Vízia mravného štátu, v ktorej sme poukazovali na naše prenasledovanie a navrhovali kroky, aby sa zabránilo zneužívaniu moci v politickej súťaži. Všetko nám len priťažovalo, ale museli sme oslovovať verejnosť a upozorňovať na nekalé praktiky, ktoré sa na nás uplatňovali výkonnou mocou.

Kombinátor však nelenil, zariadil, aby verejnoprávne médiá mlčali. Napokon aj naša príloha, ktorá vychádzala vyše 9 mesiacov v bratislavskom Večerníku a v novinách Hlas ľudu bola násilím umlčaná. Po niekoľkých pokusoch spáchať na mne sebevraždu pri nočných návštevách záhadných osôb (dvaja obeť podržia a tretí jej strelí do hlavy), vyhrážaní zabitím a ublížením na zdraví našim deťom, sme rezignovali. Ako sme v úvode spomínali, 22.6.2001 sme utiekli zo Slovenska a požiadali v zahraničí o ochranu.

Opäť sme boli naivní, problémy si nás našli aj tu v zahraničí, len nie s takou intenzitou a hrubou nezákonnosťou. Aj tu sme zažili niekoľko pokusov vylákať nás na opustené miesta, kde sa mohlo prihodť všeličo, od únosu, ublížení na zdraví až po zabitie. No nie je to však také jednoduché, lebo v zahraničí si naše tajné služby nemôžu veľa dovoľovať. Ale aj tu je ich cítiť. Ich prítomnosť zanecháva ich rukopis.

Pred útekom sme zverili pohľadávku, ktorú sme mali voči firme LC Print Lučenec a ktorá už mala hodnotu - vzhľadom na povinné úroky až do zaplatenia - vyše 7,2 milióna slovenských korún bratovi Ing. Kamilovi Molnárovi. Mali sme nádej, že po našom odchode sa prenasledovanie skončí, my si z pohľadávky zaplatíme naše záväzky (dane, úvery a ostatné) a pokojne budeme môcť žiť v zahraničí alebo sa vrátiť po niekoľkých rokoch domov. No opäť sa stalo čosi nepredvídané, čo nesie rukopis kombinátora. Naša pohľadávka sa počas pobytu v zahraničí profesionálne zašantročila. Na brata bol vyvinutý nátlak, aby ju „daroval“ samotnému dlžníkovi. Neuveriteľné, ale na Slovensku je to tak. Brat Ing. Kamil Molnár tlaku podľahol a postúpil dlžníkovi jeho vlastnú pohľadávku. Oznámili sme to zo zahraničia na políciu, že sa jedná o absolútny nezmysel, podvod a zastrašovanie, ale polícia prípad založila s odôvodnením, že nič sa nestalo. Prišli sme o 7,2 miloóna korún a nikto nie je vinný. Je to hrozné, ale na Slovensku je to tak.

Vážený pán generálny prokurátor,

vyšetrovanie nášho zložitého prípadu sa bez politickej vôle nedá uskutočniť. V minulosti sme sa niekoľkokrát pokúsili o spravodlivé nazeranie na náš prípad na najvyšších miestach. 1. júla 1995 sme poslali otvorený list generálnemu prokurátorovi Michalovi Valovi, ktorý bol uverejnený aj v našom magazíne Nový vek 3/95, vydanom 6.júla 1995. Až v roku 2002 sme zistili, že pán Michal Valo je registrovaný v Cibulkových zoznamoch, čo zodpovedá vtedajšiemu konaniu. Poslal za nami vyšetrovateľa polície s najnižšou hodnosťou. Tento nás vypočul, potom nás zastrašoval našou zodpovednosťou pred prípadnými krivými obvineniami a napokon nás donútil podpísať stiahnutie nášho podania. V roku 2000 sme oslovili jeho nástupcu, generálneho prokurátora pána Milana Hanzela. Tu sme mali väčšie šťastie. Prokurátor Generálnej prokuratúry SR správne vyhodnotil náš podnet a vydal upovedomenie o zistení rozsiahlej nezákonnosti. O pár mesiacov sa vyšetrovanie zastavilo. Nebola politická vôľa. Opäť skúšame. Očakávame, že tento podnet, ktorý teraz čítate, posunie celý prípad aspoň o niečo ďalej, o krok dopredu.

Bez politickej vôle sa vyšetrovanie nášho prenasledovania nedá presadiť, lebo treba začať u tajných služieb. Musí sa najskôr odhaliť kombinátor, ktorý riadil tok udalostí tak, aby príčinu predbehli následky príčiny, ktorá sa kriminalizovala a príčina takticky zahladzovala. Musí sa nahliadnúť do zväzkov ŠtB a následne do zväzkov nástupnickej organizácie BIS a SIS. Musí sa to urobiť ako prvý krok.

Vážený pán generálny prokurátor,

veríme, že s Vašou praxou vo vojenskej prokuratúre si vážite viac spravodlivosť ako Vaši civilní predchodcovia, mnohokrát ovplyvnení politickým klientelizmom. Radi by sme sa vrátili na Slovensko, do rodnej zeme, ale len za predpokladu, že prenasledovanie nebude pokračovať za žiadných okolností. Prosíme Vás, aby ste prijali osobnú záštitu nad naším prípadom. Len v tom prípade sa môžeme vrátiť na Slovensko, keď z budeme z Vašej odpovede cítiť Vašu ochranu. Požadujeme, aby sa vytvoril vyšetrovací tím, minimálne s tromi prokurátormi, ktorí by postupoval v týchto intenciách:

Nahliadnúť do zväzkov ŠtB, do zväzkov podozrivých osôb, ktoré sme vylustrovali (Jarušek, Kadnár, Ozdinová, Reguli, Valent) , či boli nasadení na našich rodičov, ako aj na nás deti za minulého komunistického režimu. Lustrácia osôb na internete.

www.solidarita.com/stb

Nahliadnúť do archívov nástupníckych organizácii BIS a SIS, do zväzkov podozrivých osôb, ktoré sme vylustrovali, či boli nasadení na Jána Molnára a Danielu Molnárovú po roku 1989 (Valent, Kiškováčová, Maláková, Havaš, Suchý, Grün, Čaban..). Lustrácia osôb na internete. Zamerať sa aj na útvary týchto inštitúcií, ktoré zabezpečujú rozpracovanie osôb (odpočúvanie telefónov, sledovanie, zastrašovanie, ekonomické útoky…) ktoré sa podieľali na našom monitorovaní, sledovaní a rôznych konšpiráciách.

www.solidarita.com/stb

Vyšetrovacia komisia by nám mala poskytnúť ochranu (inštitút chráneného svedka alebo inú) a zabrániť, aby sa spustil pripravený plán (máme také informácie) skriminalizovania následkov príčiny (stíhanie za nesplatené záväzky voči štátu, za neplatenie daní, sociálneho, za nesplatenie úverov, za zašantročenie záložného bremena k úverom, za zašantročenie pohľadávky…).

Vydať uznesenie, aby sa zastavila exekúcia na náš majetok až do ukončenia vyšetrovania nášho prípadu. Zabrániť exekútorom, aby nám siahli na majetok, mzdu až do ukončenia vyšetrovania (na liste vlastníctva rodinného domu na Devínskej ulici 16 viaznu zapísané bremená od bánk, exekútorov, ktorí čakajú na náš príchod, aby mohli uplatniť exekúcie).

Dôkladne prešetriť náš podnet, vyhodnotiť súvislosti, náväznosti a postupnosti krokov podľa „Globálnej schémy“ súčasne z pohľadu Občianskeho zákonníka, Trestného zákona a Obchodného zákonníka. Len tak sa dajú pospájať súvislosti, náväznosti a postupnosti krokov, ktoré vo svojom súčte tvorili prenasledovanie a vytvárali pre nás neznesiteľné životné podmienky.

www.solidarita.com/podnet

Vyšetrovacia komisia by nám mala poskytnúť právo na bezplatnú pomoc právnych zástupcov v súvislosti s nami podanými spormi, ktoré ostali nevyriešené na súdoch. (Žaloba proti PD Devín, žaloba proti Slovenskej sporiteľni, žaloba proti Slovenskej poisťovni, žaloba na ochranu osobnosti…). Žaloby na internete.

www.solidarita.com/zaloby

V prípade, že sa naše podozrenie z prenasledovania potvrdí, žiadame aby vyšetrovacia komisia zabezpečila také rozhodnutie, ktorým by sa mohlo usmerniť konanie na súdoch, polícii. Aby podania prebiehali v takom poradí, v akom časovom slede sa udiali. Týmto by sa malo zabrániť, aby príčinu predbehol následok príčiny. Ďalej žiadame, aby sa vydalo také uznesenie, podľa ktorého sa uskutoční ručné prepočítanie hlasov z volieb do NR SR v roku 1992. Z celého vyšetrovania očakávame uznesenie, ktorým sa jednak potvrdí, že sme boli nezákonne monitorovaní, sledovaní a prenasledovaní a na strane druhej zabezpečí odškodnenie vo výške našich nesplatených záväzkov od inštitúcií, ktoré porušili zákon a očakávame našu úplnú politickú rehabilitáciu.

Myslíme, si, že štát môže deklarovať svoj právny stav len vtedy, ak je vymáhateľné právo aj pre nezávislého a slobodného jednotlivca. Tým, že Slovenská republika vstúpila do Európskej únie, veríme tiež, že sa nájde aj dostatočná politická vôla na prešetrenie nášho podnetu.

V prípade, že Vaša odpoveď nám nebude poskytovať záruky pre našu bezpečnosť a seriózne prešetrenie nášho prípadu, budeme nútení hľadať ochranu pred prenasledovaním, ktoré si nás vyhľadalo aj tu v Západnej Európe, v iných mimoeurópskych štátoch Zeme.

Prajeme Vám vo Vašej práci veľa úspechov, dostatok invencie, prezieravosti a trpezlivosti pri budovaní právneho štátu.

Ján Molnár Daniela Molnárová

deti Michal Otília

Hnutie za slobodu prejavu

Prílohy: www.solidarita.com/stb

www.solidarita.com/podnet

www.solidarita.com/zaloby

Zhrnutie:

Prečo je naše prenasledovanie také silné? Toľko rokov veľkých konšpirácii? Čím sme nebezpeční, že intenzita prenasledovania sa neznižuje ani po 15 rokoch od tzv. „nežnej revolúcie". To nie je bežná prax tajných služieb... Myslíme si, a okolnosti tomu nasvedčujú, že je to v spojení s naším politickým svedectvom. Boli sme proti rozdeleniu Československa bez ľudového referenda, boli sme tzv. Čechoslovakisti. Prvý utečenc zo Slovenaka bol Fedor Gál. Fedor Gál bol protagonista „nežnej revolúcie", bol predsedom Verejnosti proti násiliu, ktorá bola vedúcou silou po novembri 1989. Bol za zachovanie federácie. Odišiel do Čiech, kde žije doteraz. Z jeho verejných vystúpení, z relácie Na telo v TV Markíza vyplýva, že Vladimír Mečiar a jeho HZDS ho vyhnalo zo Slovenska. Aj spisovateľ Ľubomír Feldek musel hladať útočisko v Čechách len preto, že bol za zachovanie federácie a mal iný názor. Desiatky ďalších vo verejnosti menej známych osobností museli utiecť za svoj politický názor.

Aj my sme museli utiecť zo Slovenska z dôvodov iného politického názoru z minulosti. Boli sme tiež za zachovanie československej federácie. Boli to náhody, alebo to bolo účelové prenasledovanie?

Za rozbitie federácie boli najmä protagonisti „rozvodu“ Ján Čarnogurský a jeho politické hnutie KDH, Vladimír Mečiar a jeho politické hnutie HZDS a SNS Slovenská národná strana na čele s meniacimi sa predsedami. Všetko strany, ktoré „náhodou“ prevzali moc po roku 1992.

Naskytá sa odpoveď na našu otázku, prečo sme prenasledovaní s takou zotrvačnosťou a obrovskou silou? Veď už sme nikto, na Slovensku sme boli na pokraji biedy a pred útekom sme boli ako bezdomovci, mŕtvi ľudia!

Prečo ešte aj tu v zahraničí sme pociťovali, že sme nadštandardne monitorovaní, ohováraní a nechcení. Kto má taký veľký záujem, aby sme boli vymazaní z matriky? Do úvahy prichádza len jedna teória: sú to tajné zoskupenia, ktoré páchajú organizovaný zločin.

Zrejme sme svedkami veľkej hry o moc. To, že v roku 1992 nečakane a prekvapujúco zvíťazilo HZDS, to je príčina nášho prenasledovania.

Prenasledovanie sa mohlo odštartovať z príčiny strachu z odhalenia veľkého podvodu. My sme poukazovali na štatistické chyby, ktoré sa vyskytli pri volebných výsledkoch v roku 1992. My sme tvrdili a tvrdíme, že voľby v roku 1992 boli zmanipulované v prospech nacionálnych zoskupení pod vedením Vladimíra Mečiara, Jána Čarnogurského, ktorí mali spoločný cieľ – rozbiť československú federáciu.

1.1.1993 bola bez ľudového referenda, teda bez vôle občanov vyhlásená samostatná Slovenská republika. Nič by na tom nebolo zlé, keby bolo rozdelenie prebehlo so súhlasom občanov, a nie bez ľudového referenda. Nedá sa verifikovane potvrdiť, že si to väčšina občanov želala. Áno, sme svedkovia, že toto rozdelenie bolo protiprávne, nezákonné a podvodné. HZDS nemalo na to mandát. Nevyhralo totiž voľby, ale urobilo podvod. Vladimír Mečiar ako minister vnútra, ktorý najskôr padol do podozrenia, že zničil archívne zväzky ŠtB, aby sa umelo očistil, urobil podvod - voľby zmanipuloval. Pripočítal si naše hlasy, hlasy HSP a iných malých strán aby štatisticky zvíťazil. KDH mlčalo, lebo aj ono sa pri tomto manévri zviezlo. Preto sme prenasledovaní s takou intenzitou, lebo sa boja nášho svedectva. Taká je naša mienka. Vytvorili si samostatné Slovensko, aby si mohli uplatňovať prerozdeľovanie z predtým spoločného majetku do súkromných rúk na báze oddanosti, zásluh pri hľadaní vnútorného nepriateľa. Nás označili za vnútorného nepriateľa, aby sa oni mohli nezákonne obohacovať.

Občania tušia, že čosi nie je v poriadku. Tých nepotrestaných podvodov je akosi priveľa.

Z pohľadu občanov je v štáte zakorenená systémová korupcia, nezákonnosť a politická nestabilita. Množstvo podvodov a nevýhodných obchodov odhaľuje politické záujmy, ktoré mnohokrát nie sú v súlade s vôľou ľudu. Bývalý minister HZDS pán Rezeš priznal v televíznej relácii Na telo v TV Mrakíza, že mal oficiálny plat do roka 100 miliónov slovenských korún. Ešte uviedol, že to nebol najvyšší ročný príjem. Na strane druhej malo Slovensko v tom čase až 40% nezamestnanosť a priemerná mzda bola 10 000 korún. Časom nastal určitý pokrok ale len „pokrok na dlh". Slovenská republika má vonkajšu a vnútornú zadĺženosť vyše 900 miliár USD (oficialná správa tlače). Protagonisti Slovenského štátu si urobili blahobyt, vysnený komunizmus, pričom zadĺžili slovenský ľud na úkor budúcich generácií. Bez zmanipulovaných volieb, v roku 1992 by sa tento ich sen o bohatstve nesplnil.

To je motív nášho prenasledovania.