IV. kapitola

P O K R O K

Dejiný filozofie siahajú do hlbokej minulosti ľudstva. Filozofickému mysleniu historicky predchádzalo mytické myslenie. Mytus znamená rozprávanie, povesť, bája. Mýtus sa tradoval najmä predstavami. Postupne ľudská komunikácia prechádzala od reprodukovania spoločných a anonymných mýtov k individuálnemu nastolovaniu a riešeniu otázok.

Jeden z najväčších antických filozofov Aristoteles pokladal údiv za prvý podnet k filozofii. „Lebo ako dnes tak aj predtým začali ľudia filozofovať preto, že sa niečomu čudovali... Kto však o niečom pochybuje a niečomu sa čuduje, má pocit nevedomosti.“ Ľudia začali filozofovať preto, aby prekonali nevedomost. Filozofia vychádza zo situácie, keď svet pred človekom stojí už ako problém. Tento problém rieši filozofia „pojmovými prostriedkami“. Pojmové prostriedky boli zamerané na obsah, ktorý tvoril základnú filozofickú myšlienku. Filozof bol človek, ktorý mal schopnosť samostatne myslieť. Filozofovia sa zaoberali problémami najrozličnejších oblastí prírodných a spoločenských javov, ktoré postupne prechádzali do vedných odborov. Nič nás neoprávňuje predpokladať, že tento proces sa už skončil. Doposiaľ bolo hlavné rozdelenie filozofických smerov na materialistické a idealistické. Materialistická filozofia vychádzala z prvotnosti hmoty a všetky javy vysvetľujú materialnymi príčinami. Idealistická filozofia zase vychádzala z prvotnosti idey, myšlienky, ducha, či už išlo o myšlienku a ducha jednotlivého človeka, alebo nejakého vyššieho subjektu /Boh, Duch/. Neskoršie sa toto smerovanie rozšírilo o dualizmus, ktorý prijímal dve podstaty, alebo dva príncipy /hmotnú a duchovnú substanciu/. Napokon sa prihlásil aj pluralizmus, ktorý predpokladá množstvo podstát a princípov. Z tohoto vývoja sa dá predpokladať aj ďalšie smerovanie filozofie. Vzhľadom na to, že v skutočnom živote materializmus silou a vplyvom peňazí doslova prebíja idealizmus, dualizmus a pluralizmus, je nutné nastoliť rovnováhu novým filozofickým smerom, ktorého podstatou bude ľudskosť. S touto otázkou sa filozofia zaoberá v podstate od samého začiatku. Aj napriek tomu teraz žijúcej civilizácie tento pojem akoby unikal pomedzi prsty. Nie je to tým, že pojmová filozofia je už prekonaná? Svet je stále neľudský lebo človek je stále vykorisťovaný iným človekom! Len tento spôsob uniká pojmovým odhalením. Prevádza sa skrytou formou respektívne takou formou, ktorú pojmový systém vie len ťažko odhaliť. Súčasne zlo v podobe sile peňazí používa v skrytej forme útokov proti ľudskosti schématickú koncepciu. Preto aj nový filozofický smer v rámci zachovania rovnováhy medzi dobrom a zlom musí vymeniť „pojmové“ dorozumievanie za dorozumievanie „schématické“, čiže vizuálne, ktoré je presnejšie, rýchlejšiea neomylné. Rozdiel prijímania vneomov medzi rozhlasom a televíziou je tomu jasným dôkazom. Pojmove dorozumievanie ostane len v oblasti kultúry. Legislatívu musí nahradiť vizuálne dorozumievanie a dvojramennú váhu spravodlivosti musí nahradiť trojramenná váha spravodlivosti zasadená v určitom priestore a otáčajúca sa v čase. Čas je dôležitý prvok života.

Pred niekoľkými rokmi som sa zúčastnil svetového kongresu s témou „UFO“. Až po rokoch mi zarezonovala jedna udalosť. Kľúčovým účastníkom kongresu bol muž /na snímke/, ktorý sa stretol s mimozemšťanmi a na dôkaz tohto stretnutia mu údajne ponechali záhadnú „paličku“, s ktorou sa dorozumievali. Cez akési holografické oko premietala na čokoľvek geometrické obrazce. Tvrdili, že ľudia na Zemi sa dohovárajú pomaly a v dôležitých veciach nepresne. Dorozumievanie pomocou geometrických útvarov je rýchlejšie, neomylné a nezameniteľné v dôležitých otázkach.

Ak zoberieme do úvahy tvrdú realitu, že klamanie sa stalo módnym prvkom terajšej komunikácie, majú pravdu. Rečami sa dá obrátiť „zelená na fialovú“. Geometrický útvar je vlastne akási schéma určitého procesu. Pre neomylný chod televízora, rádia či počítača sa musela najskôr vytvoriť schéma, v ktorej každá súčiastka mala svoje nenahraditeľné miesto. Zlyhanie odpora, kondenzátora či tranzistora znamená poruchu. Z ich vyjadrenia je jasné, že nová spoločnosť bude fungovať len vtedy, ak sa vytvorí dokonalá schéma na zabezpečenie ľudskosti, v ktorej každá „súčiastka“ bude mať svoje nenahraditeľné a nezameniteľné miesto.

Veľkí mystici: Nostradamus, Freud, Cayce vo svojich dielach naznačili, že len pomocou mystiky, /nostradamov vzorec, kabalistický strom života / môže ľudstvo dosiahnuť model spoločnosti s vysokou duchovnou hodnotou.

Možno práve v tom je tajomstvo nového milénia, tisícročného blahobytu, ktorý predpovedali mystici.

To že ľudia majú krátku pamäť, teda krátky života nasvedčuje malá prechádzka do minulosti. Až po tejto exkurzie si uvedomíme, že všetko už bolo poznané, ale dobro sa neuchovalo a zlo ostávalo. To nie je náhoda, to je nieči zámer.

Heroklites z Efezu /550-480 pred n.l./ vyzdvihoval neprestajné vznikanie a zanikanie, ktorému sú podrobené všetky veci, ba i svet ako celok. Tvrdil, že všetko plynie. Život sa premieňa na smrť, deň na noc, , chladné sa otepľuje a teplé sa ochladzuje. Zdrojom premien sú protiklady, ich stretnutie a boj. Z jeho filozofie už vyplýva, že veci treba chápať spolu s plynutím, teda časom.

Demokrita /460-380 pred n.l./ neprestajne vznikianie a zanikanie vysvetloval ako sled príčin a účinkov, pohyb atómov. Nevystupuje tu nijaká náhoda, nijaká vonkajšia sila ani nijaký nadradený účel, všetko je nevyhnutne určené predchádzajúcimi príčinami. Odvolávanie sa na náhodu pokladá Demokritos iba za pokus zakryť vlastnú nevedomosť. V skutočnosti aj tomu, čo pokladáme za náhodu, vládne prísna nevyhnutnosť. Aké príznačné prirovnanie k terajšiemu novému mysleniu, že všetko so všetkým súvisí.

Gorgias /483-379 pred n.l./ bol prvý antický filozof, ktorý naznačil nedokonalosč ľudskej reči v dôležitom rozhodovacom konaní. Zašiel do krajnosti zo svojími tromi tézami: „Po prvé, nič nie je: po druhé, ak aj niečo je, nemožno to poznať: po tretie, ak to aj možno poznať, nemožno to oznámiť a vysvetliť bližnému.“ Takto je človek, „miera všetkých vecí“, odkázaný na používanie jazyka, ktorým vlastne nič skutočné nevyjadruje. Ak zoberieme, že módou tejto doby je klamanie a prekrúcanie zvúčša len ústnou formou, ktorou sa dá fialová premeniť na červenú len prostým vyslovením tohoto nezmyslu, tak už Gorgias mal pravdu, že používaním jazyka sa nič skutočné nedá vyjadriť.

Neprekonatelné filozofické myšlienky povedali už takmer pred dvomi tisícročiami grécky filozofovia: Sokrates, jeho žiak Platón, ktorý bol zas učiteľom Aristotela.

Sokrates /470-399 pred n.l./ pokladal za svoje poslanie výzvu „poznaj seba samého“, ktorá bola aj vytesaná na štíte chrámu v Delfách. Hlásal potrebu starať sa o dušu. Sebapoznávanie sa preňho stalo privilegovaným spôsobom zušľachťovania vlastnej duše a dosahovania cnosti. K povahe duše patrí schopnosť byť dobrý, táto schopnosť sa však prejaví iba u toho, kto k nej dospel rozumom a nazerá /bezprostredne poznáva/ podstatu dobra. Kým tam, kde vládne rozum, napĺňa sa duša cnosťou, tam, kde vládne nevedomosť, dochádza k mravnému úpadku. Sokrates ako prvý vyslovil myšlienku potreby určiť „hodnotu hlasu“, za svoje pokrokové myšlienky bol obvinený vtedajšou cirkvou za bezbožnosť a odúdený na smrť.

Platón /427-347 pred n.l./ bol zaujatý problematikou človeka a predpokladov jeho mravného správania sa. Bol presvedčený, že premenlivé a vždy jedinečné predmety, ktoré zmyslami vnímame vo svete okolo nás, nemôžu poskytovať základ skutočnému poznaniu. Ako by sme mohli získať poznatky z niečoho, čo je každú chvíľu iné, vyskytuje sa len v jednom exemplári a sotva vzniklo, už zaniká? Platon chcel obhájiť možnosť poznania. Veril, že okrem zmyslami vnímateľného sveta jestvuje svet ideí, na ktorý sa máme v procese poznávania sústrediť. Platon vychádzal z predstavy, že človek je spojením pominutelného tela a nehmotnej a nesmrtelnej duše. Bol predstaviteľom dualizmu, stavia proti sebe dva úlne odlišné svety.

Aristoteles /384-322 pred n.l./ bol zakladateľom logiky. On sám však logiku nepokladal za vedu a pripisoval jej úlohu nástroja rozvíjania opstatných vied. Ak o niečom vypovedáme. pripájame k subjektu /to, o čom sa vypovedá/predikát/to, čo subjektu pripisujeme/. Pripojením predikátu k subjektu pomocou spojky „je“ vzniká súd. Postupnosť súdov, z ktorej vyplynie nejaký záver, sa nazýva dôkazom. Metóda dokazovania je deduktívna, keď postupujeme od všeobecného ku zvláštnemu, alebo induktívna, keď postupujeme opačne. Indukcia najskôr hľadá v danom rode nejaké spoločné znaky a potom špecifickými rozdielmi určuje druhy. Takto vzniká definicía. Aristoteles vysvetľuje aj princip protirečenia a princip vylučenia tretieho. „každá výpoveď je buď pravdivá, alebo nepravdivá. Tretia možnosť neexistuje.“ Okrem logiky sa zaoberal metafyzikou, fyzikou a kozmológiou, učením o duše a učením o štáte. Dokonca môžeme povedať, že je pôvodcom dodnes používaného rozdelenia filozofie na teoretickú a praktickú časť. Za najvyššie dobro pokladal blaženosť. „ K ozajstenj blaženosti smeruje život založený na rozumovej činnosti duše.“ Aristoteles považoval za najvyššiu formu ľudského súžitia štát. Štát ako celok je nadradený nad svoje časti, ktorými sú rodina a jednotlivec. Formou štátu je jeho zriadenie. Na jednom póle stojí tyrania a monarchia ako vlády jednej osoby, na druhom demokracia ako vláda väčšiny. Vlády posudzoval podľa toho, či mali na zreteli všeobecný prospech. Tomuto cieľu sa spreneveruje tyrania /despotická vláda jednotlivca/, oligarchia vláda malej skupiny, ktorá presadzuje záujmy majetných a demokracia /sebecká vláda väčšiny pozostávajúcej z chudobných vrstiev/. Naopak monarchia, aristokracia /vláda menšiny pozostávajúcej z najlepších/ a politea / rozumná, nesebecká vláda väčšiny/ rôznymi formami presadzujú dobro celku. Za svoje pokrokové myšlienky bol obvinený vtedajšou cirkvou za bezbožnosť a odúdený na smrť.

Akoby samovolne zrejme nastúpi v novom tisícročí ľudskosť /vláda vzdelaných ľudí zameraných na ľudskosť/ bude presadzovať spravodlivosť pomocou trojramennej váhy spravodlivosti zasadenej do určitého priestoru a pohybujúcou sa v určitom čase. Pravdepodobne bude presadzovať nové rozdelenie moci v štáte. Zruší politické oligarchie, zločineckú demokraciu a tak zabráni možnej tyranii a sebeckej vlády nevzdelanej väčšiny. Okamžité hlasovacie právo občanov nahradí vládnutie pomocou sprostredkovateľov. Každý občan bude mať hodnotu svojho hlasu, aby stavar nemohol rovnocenne rozhodovať v zdravotníctve a naopak. Poslanci zosatnú len úradníkmi, ktorí budú vykonávať moc na základe priamej slobody - elektronickeho ľudového hlasovania.

Filozofia počas svojo ďalšieho vývoja prešla rôznym formovaním prostrednícvom rôznych osobností. Ale nijako nezasiahla do chodu dejín.

Tomáš Akvinský /1225-1274/ ako prvý sa zmieňuje o nutnosti zavedenia „schémy“. Zaoberal sa najmä odkazmi na Božiu existenciu „Vieru nemožno odôvodniť, presahuje totiž rozum a jeho schopnosti“. Pri budovaní jeho filozofického systému naznačil naliehavý problém „ ..čím musí začínať myslenie..“. Rozvíjal pojmy Aristotelovej filozofie: substancia a akcidencia, látka a forma, možnosť a skutočnosť. Pokúša sa vysvetliť pobyb a vívin vecí. Podľa neho prvý hýbateľ je boh. „Postup od pohybovaného k pohybujúcemu by nás viedol donekonečna a nikdy by nedospel k pravému hýbateľovi“. Človek je podľa Tomáša spojenie duše /formy/ a tela /látky/, ktoré tvoria substanciu človeka. V ľudskej duši Tomáš rozlišuje myslenie a vôľu. Dobrú bôľu kladie nad poznanie a podľa nej hodnotí mravného človeka.

Významným priekopníkom novovekej filozofie bol Mikuláš Koperník /1473-1543/, ktorí objavil heliocentrozmus a dokázal prítomnosť slnečnej sústavy, že zem aj s ostatnými planétami sa točí okolo slnka, ktoré stojí. Galileo Galilei /1564-1642/ začal uvažovať o zjednotené nebeskej a pozemskej mechaniky. Zdôraznil význam matematiky v prírodnovednom bádaní. Tvrdil, že iba matematikou možno adekvátne postihnúť prírodu, ktorej kniha podľa Galileiho je napísaná jazykom kružníc, štvorcov, trojuholíkov, t.j. matematických vzťahov.

Galileo dokázal, že ak chceme

pochopiť pohyb, treba ho

„zasadiť do rovnice“ čísiel a

geometrických obrazov.

To isté platí aj pre pochopenie ľudskoti - humanizmu .

J.M.Rígel

V nonovekej filozofii sa prejavili aj snahy o reformáciu kresťanstva sprevádzané vznikom reformovaných cirkví. Najväčší význam tu zohralo vystúpenie Martina Luthera /1483-1546/, ktorý bol zakladateľom Evanielia. Z filozofického hľadiska má najväčší prínos luteránske zdôraznenie významu ľudského individua, ktoré je schopné samostatne si vykladať zmysel Písma svätého, opätovne nastolenie otázky Božej prozretelnosti a ľudskej slobody a z toho vyplývajúcich mravný rigorizmus /strohosť, prísnosť/atď. Morálkou a etikou sa zaoberal renesančný humanizmus. Renesančné uvažovanie o človeku, zmysel jeho života a o morálke sa rozvíjalo v dvoch líniach. Učenecká, ktorá sa pestovala v univerzitných kruhoch a laická, ktorú predstavovali skepticisti.

Nevídanou otvorenosťou o „pozemskom realizme“ hovorí Niccoló Machiavelli /1469-1527/. Dokazuje, že na udržanie a získanie moci sú vhodné všetky prostriedky a vladár nesmie váhať použiť ich. Neznamená to, že je jednoznačným propagátorm mocenského násilia. Ak je možné získať a udržat moc jemnejšími prostriedkami, vladár im dá prednosť, pretože napokon rozhodujúca je držba moci. Machiavelliho renesančná sociálna filozofia, ktorá kritizovala vtedajšie pravidlá, ktoré vychádzali z tvrdení, že v hospodárskom a politickom živote je dôležitý iba výsledok, a nie spôsob ako sme ho dosiahli. Kto chce ostať morálnym a cnostným človekom, lepšie spraví, ak sa uzavrie vo svojom súkromnom živote, lebo v hospodárskom živote skôr či neskôr skrachuje, v politike ho skôr či neskôr utlačia jeho bezohľadní súperí a nepriatelia. A kto sa im postaví na odpor, nech má akékoľvek dobré, šlachetné a čestné úmysly, zašľapú ho zákonitosti spoločnosti. Cirkev nemohla zniesť práve to, že im Machiavelli hovoril pravdu do očí, že vyslovil tajomstvá, o ktorých by sa malo podľa nich pokrytrcky mlčať a nepriznať sa k ním ani medzi sebou. Aká podobnosť s dnešnou dobou! Skazenosť vtedajšej cirkvi dosiahla najhlbší bod. Za peniaze sa dali kúpiť napríklad nielen cirkevné hodnosti, ale aj odpustky. Bola to práve cirkev, ktorá proti prívržencom Machiavelliho založila inkvizíciu - tajnú políciu. Táto najtemnejšia inštitúcia v dejinách sveta mala za cieľ prenasledovať ľudí, ktorí mali snahu odhaľovať a šíriť pravdu o skazenosti cirkvi a jej zneužívaní Ježišovho posolstva.

Teória poznania sa stáva kľúčovou disciplínou novovekej filozofie. Vívin a jej povahu určujú dva rozhodujúce činitele. Prvým je prechod západoeurópskych krajín od feudalizmu k novému „občianskému“ či buržoáznemu usporiadaniu spoločnosti a druhým činiteľom je rozvoj nonovekej vedy a vedenia vôbec, zdôvodnenia a rozpracovania spoľahlivej metódy vedeckého poznania.

Francis Bacon /1561-1626/ sa odvoláva na skúsenosť ako jediného spoľahlivého východiska poznania. Veda sa zakladá na skúsenosti a jej metodickom spracovaní. Presadzuje potreby induktívnej metódy ako postupu od skúsenosti, empiricky daného k zovšeobecneniu /v konečnom dôsledku k vedeckému zákonu/. Správne ukazuje, že zmhromažďovanie faktov ešte nie je indukciou, musí sa robiť metodicky, opierať sa o určité predpoklady a smerovať k odhaleniu „formy“ t.j. zákona skrývajúceho sa za daným súborom javov. Lenže realizácia tohoto postupu „tabuľkovou metódou“ nie je možná.

Zásady metodológie rozvýja René Descartes /1596-1650/, ktorý rozum povyšuje na najvyššiu inštanciu pravdivého poznania „ Za pravdivé uznám iba také tvrdenie, ktoré je môjmu rozumu jasné a zreteľné“. Gottfried Wilhelm Leibniz /1646-1716/ sa pokúšal vypracovať základy formálenj logiky, vychádza z koncepcie dvoch druhov „právd“ /výrokov/: „pravdy rozumu“, t.j. analutické vety typu matematických výrokov ako východisko deduktívnych postupov: „pravdy faktu“ založené na skúsenosti, ktoré sa dotýkajú iba nášho sveta. Podľa neho základ všetkého tvorí nekonečný počet bytia - monád, ktoré rozdeluje na temné, hmlisté a jasné.

Filozofia jemen zasahuje aj do politiky. Francois-Marie Arouet - Voltaire /1694-1779/ vyslovilpotrebu parlamentarizmu ako optimálnu formu vlády, ktorý umožňuje /na rozdiel od absolutisticekj monarchie/ spoluúčasť na vláde pomerne širokej verejnosti. Voltaire zvádzal ustavičný boj proti bezpráviu, ktorého sa v mene nábopženstvá dopúšťali vysoké cirkevné kruhy. Podarilo sa mu dokázať justičné „omyly“ a dosiahnúť ich revíziu, čím si /okrem iného/ vyslúžil bezmedznú nenávisť tých, proti ktorým bojoval.

. Jean Jacques Rousseau /1718-1771/ uznával „prirodzené náboženstvo“, ktorého predmetom je uctievanie akéjsi „Najvyššej bytosti“. Bol kritikom základných ideí osvietenstva a propagátorom sociálneho mysliteľa. Vyslovil filozofickú otázku, ako dosiahnuť slobodu a rovnosť, aby: “žiaden občan nemohol byť tak bohatý, aby si mohol kúpiť iného občana, a žiaden by nemal byť tak chudobný, aby sa musel predávať“. Uspokojivú odpoveď zatiaľ nikto nevyslovil. Presadzoval „návrat k prírode“ ako citovosť a citlivosť zároveň. Chápe, že ako všeobecný cieľ spoločnosti nie je možný, ale možno ho efektívne uplatniť vo výchove jednotlivca. Zdôrazňuje požiadavku vyýchovávať dieťa v súlade s prírodou.a to jednak s vlastnou „prirodzenosťou“ a jednak s prírodou „ako takou“. Vyslovuje potrebu uplatňovania spoločenskej zmluvy, ktorej malo byť zmyslom, že občania sa zaväzuju navzájom chrániť a upevňovať svoju slobodu a šťastie. Koncepcia podstaty štátu je zaručiť slobodu každého občana, a nie ju potláčať. Presadzuje rovnováhu v spoločnosti “sila vecí smeruje k tomu, aby sa zničila rovnosť, sila zákonodárstva musí smerovať k tomu, aby sa rovnosť udržala.“. Už vtedy upozorňoval, že rozvoj vied a „umení“ neurobí ľudí šťastnejšími, ale naopak vzdiali ich od pôvodnému, „prirodzenému“ stavu šťastného života „ušľachtilého divocha“.

Immanuel Kant /1724-1804/ bol predstaviteľ nemeckého klasického idealizmu. Apriórne poznatky nachádza predovšetkým v matematike a fyzike. „Na úrovni bežného poznania uplatňujeme zásadu, že každá smena musí mať príčinu, pričom nepredpokladáme, že by sa raz mohlo objaviť niečo, čo by nebolo príčinne podmienené“. Kant neprijíma deterministický a naturalistický výklad pohnútok každej ľudskej činnosti. V človeku vidí bytosť schopnú prekonať v sebe prírodnú žiadostivosť a vzoprieť sa tak vlastným egoistickým pohnútkam, ako aj tlaku prostredia v mene morálnej zásady. „Dve veci napľňajú myseľ vždy novým a vzrastajúcim obdivom a hlbokou úctou, čím častejšie a vytrvalejšie sa nimi myslenie zaoberá : hviezdne nebo nado mnou a morálny zákon vo mne.“ Podľa neho, aby sme mohli morálny zákon poslúchnuť, musíme disponovať slobodnou vôľou, musíme mať možnosť usmerňovať svoje konanie v prospech všeobecného dobra. Morálny zákon vystupuje v ľudskom vedomí ako bezpodmienečná, pre všetkých a za každých okolností platná požiadavka, ktorá predpisuje, ako treba zamerať vôľu, aby zrodila mravné konanie. KAnt túto požiadavku nazýva kategorickým imperatívom, ktorý formuluje takto: „Konaj tak, aby maxima tvojej vôľe vždy mohla byť zároveň príncipom všeobecného zákonodarstva.“

Johann Gottlieb Fichte /1762-1814/ využíva pojmové prostriedky na vyjadrenie predstavy o slobodnej ľudskej činnosti. Fichte Základnou metódou je spájanie protikladov, ktoré opakujeme dovtedy, kým nepreklenieme priepasť medzi Ja a vecami. Odvíja nové, vyššie obsahy poznania a vnáša prvý variant špekulatívnej dialektickej metódy. Absolútne nároky nastolené mravným ideálom si totiž vyžadujú nielen popierať nezávislé bytie prírody, ktorá človeka obklopuje, ale aj kultivovať tú prírodu, , ktorá je v samom človeku a predstavuje ju ako pud.

Prevratným mysliteľom sa stal Georg Wilhelm Fridrich Hegel /1770-1831/, ktorý doviedol k vrcholu vyvin jednej významenj tendencie, ktorej východiskom je presvedčenie, že podstata sveta je rozumová, a teda dostupná racionálnemu poznaniu. „Čo je rozumové je skutočné, a čo je skutočné, je rozumové.“ Hegel je presvedčený, že myšlienka je objektívnou podstatou sveta! Proti absolútnu ako abstraktnej všeobecnosti, ktorá vlastne len potláča rozdiely a odstraňuje každú určitú konkrétnosť, Hegel stavia konkrétmnu všeobecnosť, ktorá to, čo je zvláštne a jednotlivé, zo seba vyvodzuje, a tak sa stáva obsažnou. Z toho vyplynulo, že absolutno a a jeho podstaty - ideu /myšlienka, pojem/, musíme vyjadriť v procese vývoja. V procese vývinu absolútno neguje svoje počiatočné formy a stáva sa iným, než bolo na začiatku. Protirečenia Hegekl pokladal za zdroj pohybu žiivota a tento zdroj machádzal aj v absolútne. Tvrdí, že protirečenie sa nachádza v každej myšlienke, takže rozvíjaním jej obashu skôr či neskôr dospejeme k jej negácii: od tézy sa nevyhnutne dostaneme k antitéze. Dokumentuje to konkríétnymi príkladmi: od života sa nevyhnutne dostávame k smrti /život je nostiteľom zárodku smrti, umieranie sa začína už zrodom života/, najäčšie právo sa stáva najväčším bezprávim, anarchia prechádza do despotizmu a pod. V jeho filozofii je protirečenie nevyhnutné štádium myslenia a prechod na vyšší stupeň poznania. Hégel sa preto rozhodol vybudovať „systém“, ktorý by zachytil celý proces vývinu absolútna. Na začiatku systému vystupuje absolútno v podobe abstraktnej idey. Je to len čistá myšlienak, ktorá nijaké bližšie určenia. Takouto myšlienkou je podľa Hegela pojem bytia. Rozvíjaním tohoto pojmu sa absolútnop konkretizuje do ďalších východísk. Kedže Hegel chcel východiska vied systematicky odvodiť z ich filozofických predpokladov, nazval svoje dielo Encuklopédiou filozofických vied. Pozostáva z troch častí: prvou je Logika, druhou Filozofia prírody a treťou Filozofia ducha. Vyslovil myšlienku, že národ myslí kolektívne. Tieto jeho úvahy potvrdzuje aj naše pozanie. Pred revolúciou sme väčšina občanov myslela kolektívne „po socialisticky“. Nikto sa nepokúšal zásadne porušovať princip socializmu. Výnikmy vždy tvoria pravidlá. Tá malá časť ľudí, ktorí chceli byť tak bohatí ako boháči v kapitalizme dokázala presvedčiť ostatných. Po revolúcii národ začal myslieť po kapitalisticky. Každý chce zbohatnúť zvečera do rána. Špekuláciu a obchodovanie s peniazmu považuje za normálne mravný postup. Ale predsaj, ostalo veľa „šlachticov“, ktorí ešte stále myslia a cítia v rámci ľudskosti a spravodlivosti so sociálnym nádychom.

Karol Marx /1818-1883/ a Fridrich Engels /1820-1895/ boli úzko spätí s filozofickými názormi Hegela /svojím chápanim dialektiky ako univerzálnej teórie a metódy/ a Feuerbacha /svojím antropologickým materialozmom/. Sú to prví a doposiaľ jediní filozofovia v dejinách ľudstva, ktorí dokázali svoje filozofické úvahy preniesť do spoločenského a politického života. Filozofia sa v Marxizme úzko spája s ekonomickou teóriou kapitalizmu a sociálno-politickou problematikou socializmu, resp. komunizmu. Marxistická filozofia je filozofiou činnosti, praxe. Podľa Mrxa filozofi svet doteraz len vysvetľovali, ide však o to, aby ho aj zmenili. Filozofia má byť duchovným nástrojom tejto praktickej premeny sveta. Marxa zaujímala predovšetkým problematika odcudzenia človeka. Prácu považoval ako zmyslovo-predmetnú cieľavedomú činnosť človeka, ktorý spredmetňuje svoje bytostné sily, pretvára prírodné a sociálne prostredie. Na základe súkromného vlastníctva prichádza k odcudzeniu práce, ktorá sa podľa Marxa prejavuje v postavení moderného proletára, ktorý je bezprostredným výrobcom materiálnych hodnôt v modernej kapitalistickej spoločnosti, ale nie je ich vlastníkom, užívateľom.Marx chápe nadvládu ľudských výtvorov nad človekom, ktoré voči nemu vystupujú ako cudzie, nezávislé /napr.tovar, peniaze, štát/: za odcudzenie pokladá aj prevrátenie reálnych životných vzťahov ľudí v ich vedomí /napr. náboženstvo, ideológia/. Marx tvrdí, že odcudzenie možno prekonať len zrušením súkromného vlastníctva, komunistickou premenou spoločnosti. Celé ľudské poznanie v každodennom živote aj v teoretických vedách je späté s praktickou činnosťou ľudí. Tento fakt zapríčinil, že už v 19 storočí sa marxistická filozofia chápala zúžene len ako materialistická teória spoločností a dejín.

Soren Kierkegaard /1813-1855/ vychádza z presvedčenia, že každá pravá filozofia musí byť hlboko existenciálna, musí mať osobný a osobnostný rozmer. Zvýrazňuje životný postoj človeka ako voľba estetického postoja. V náboženskom postoji sa ľudské Ja uvoľňuje a odpútava od všetkého konečného a objavuje svoju slobodu. Sloboda má obavu pred sebou, a to práve pred svojou neurčitosťou a voľnosťou. Ja, ktoré nadobúda skúsenosti svojej slobody, je tak vystavené nebezpečenstvu, že úzkosť zo slobody nevydrží, slepo sa k niečomu konečnému pripúta, čím stratí slobodu i horozont božskej nekonečnosti.

Henri Bergson /1859-1941/ vychádza z toho, že chápanie sveta v scientisticky orientovanom pozitivizme a materialozme odhaľuje a opisuje len povrchovú vrstvu skutočnosti. Sám život je realita. Život ako dynamická skutočnosť, ako neprestajné vznikanie a rast prebieha v čase. Lenže čas života, čas, ktorý prežívame, sa úplne odlyšuje od fyzikálneho času ako rovnomennej postupnosti, ktorú môžeme kvantitatívne merať a vypočítať. Časť života znamená jednorazovosť a neopakovateľnosť tak individuálneho diania, ako aj dejín v ich vývoji.

Edmund Husserl /1859/1938/ si kladie filozofickú otázku, ako je vlastne možné naše poznanie, ako dospievame k poznaniu toho, čo je pravda. Huseri formuluje tézu fenomenológie: Späť k samotným veciam! Chce nájsť nový „spôsob videnia“ vecí, toho čo sa ukazuje, čo sa javí, čo je dané ako fenomén predtým, než si o tom na základe vonkajšej a vnútornej skúsenosti začneme vytvárať svojú mienku a teoretické konštrukcie.

Charles Sanders Pierce /1839-1914/ je prestavitel pragmatizmu, ktorý do centra konania kladie konanie a praktický život. „Aby sme určili význam nejakého pojmu, musíme zohľadniť, aké praktické dôsledky nevyhnutne vyplývajú z jeho pravdivosti: plný význam pojmu spočíva v súhrne týchto dôsledkov.“

Nicolai Hartmann /1882-1950/ postihuje realiti, toho čo jestvuje osobe, pred nami, nezávisle od poznania. Ide mu predovšetkým o kategórie bytia, nie o kategórie poznania. Pokúša sa zasadiť filozofické výsledku do priestoru a v určitom čase.

Posledné roky tohoto storočia sa filozofia zameriava na názor, že svet môžeme pochopiť vtedy, ak pchopíme jazyk, a filozofické problémy môžeme riešiť ako problémy jazyka. Na úlohu jazyka poukazujú aj iné orientácie v súčasnej filozofii. Viacerí filozofovia sa zhodujú, že filozofia je predovšetkým analýzou a kritikou jazyka. Štruktúra jazyka zobrazuje svet. Zaujíma ich pragmatická stránka jazyka. /akým spôsobom jazyk používame a narábame s ním/. Jazyk, ktorým hovoríme a jazyková hra, ktorú hráme, sú zodpovedné za to, aký je náš obraz sveta.

Jean-Francois Lyotard /nar. 1924/ charakterizuje znaky postmodernej situácie, v ktorej sa dnes nachádza veda, filozofia, umenie a spoločnosť. Človek v postmodernej situácie sa vždy nachádza akoby v priesečníku rozličných príbehov /jazykových hier/, každý z nich má svojú vlastnú logiku, sleduje vlastné ciel a ani jeden už nemá univerzálnu platnosť. Podľa Lyotarda spoločnosť, v ktorej začíname žiť, je pluaritne otvorená, pripúšťa mnohosť jazykov a mnohosť diskurzov /rozhovor, výklad, rozprava/, ktoré sú navzájom rovnocenné, ale neredukovateľné a nesúmerateľné.Ani inovácie v tejto spoločnosti a jej inštitúcie /vrátane vedy/ sa už nezakladajú na konsenzu /dohoda, sôhlas/ všetkých alebo väčšiny, ale na disenze /nezhoda, nesúhlas/, na rozmanitosti doskurzov, ich rovnocennosti a konkurencii. Postmoderna neverí v možnosť takého systematického diskurzu, ktorý by v sebe zahŕňal, ako „metadiskurz“ zastrešoval a z jedného centra ovládal všetky možné druhy diskurzov.

Kedže dnes je klamstvo v móde, obávam sa, že opak je pravdou. Budujú sa také silné „oligarchie“, ktoré ovládajú veštky média, ktoré zase ovládajú verejnú mienku.

Lukáč Ján Veverka /nar. 1941/ zdôrazňuje potrebu sústavne analyzovať a hodnotiť mravné dôsledky prebiehajúcich ekonomických a sociálnych procesov tak, aby sme nestratili zo zretela ich etický aspekt. Vo svjokje práci Záväznosť mravných zásad to formuluje takto: „Mravné imperatívy by mali zohrávať integrujúcu úlohu v rôznorodých a časovo pritirečivých aktivitách politických, sociálnych, právnych i ekonomických. Ani jedna z uvedených aktivít by nemala mať cieľ sama v sebe, pretože ktorákoľvek z nich, izolovane sledovaná, by strácala antropologické, život jedinca i spoločnosti ozmysľujúce poslanie.“ Svoje filozofické úvahy zameriava viac na vývoj v postkomunistických krajinách po roku 1996. „Mravný štát, na rozdiel jednostranne právneho sa bude líšiť najmä tým, že v ňom nebudú jestvovať tendenčné a v záujme dravých jednotlivcov a skupín formulované, subjektivizmom preniknuté (triedne a skupinové) právne normy, ale kde mravné normy budú, bez chytráckeho paragrafového kondifikovania, vnútorným zákonom konania ľudí v záujme ich blahobytu a šťastia.“ Profesor Veverka je v pravom slove humanista, zaoberá sa mravnými príncipami: „

Poučenie z dejín filozofie.

Človek v okamihu narodednia sa nachádza vo fáze umierania, ktorá určuje jeho dĺžku života. Všetci sme potencionálni čakatelia na smrť, ktorá má pre každého z nás tri podoby. Tá prvá je smrť prirodzená, ktorou nás Boh povolá do svojho královstva, tá druhá je smrť násilná, ktorú nám spôsobi človek - náš druh. Tá tretie je smrť náhodná, ktorú nám spôsobil osud. Z tejto fyzickej skúsenosti musí prirodzene v každom človeku dominovať „Nerob druhúmu to, čo by si nechel aby druhý robil tebe“.

Príklad z anonýmnej revolúcie. Na popravisku poprvčia čata zastrelí človeka. Človek nezomiera prirodzenou smrťou, ale smrťou násilnou na základe fyzického zásahu guliek, ktoré sám vyrobil, lebo bol zamestnaný v továrni na výrobu týchto zbraní. On si smrť neželal. Bol zabitý guľkami z pušiek, ktoré síce tiež on sám vyrobil, ale spúšť stlaičili jeho druhovia - človek - potencionálni čakatelia na smrť. Títo konali na príkaz veliteľa, ktorý dal povel „páľ“. Tiež to bol len človek - potencionálny čakateľ na smrť. Tento konal na pokyn rozhodcov /súdu a pod./, ktorých členovia boli ľudia - človek -potencionálni čakatelia na smrť. Tento spolok konal na podnet iných ľudí, za ktorým stojí človek - potencionálni čakatelia na smrť. Človek, ktorý zomrel na popravisku bo zabitý neprávom, lebo za jeho pokrokové myslenie určití ľudia - potencionálni čakatelia na smrť „vykonštruovali“ spáchanie vraždy. Po vykonanom treste smrti sa v kuloároch - potencionálni čakatelia na smrť- rozprávalo, že musel tak skončiť, lebo si nedal povedať. Nepomáhali upozorňovania, ekonomikcé útoky, odmietanie vstupu do médii teda rozhlasu a nepomohli ani fyzické útoky. Preto musel zomrieť. Navonok celokm obyčajný príbeh. Je to príbeh mmetaforický, neskutočný adnešku len pdobný. I keď sa dnes „likvidácia“ prevádza inými formami, podstata problému je rovnaká ako za anonýmnej revolúcie. Len na Slovensku je každý rok okolo 140 nevyjasnených vrážd o ktorých niektorá vláda povie, iná zase nepovie. Nevyjasnených sebevrážd je až 50% z celkového počtu. Za rok sa prevedie tisíce ekonomický, fyzických a psychyckých útokov proti ľuďom inak zmýšľajúcim. Prečo toto barbarstvo?

Ľahko je posielať na smrť do boja

keď sám je v bezpečí

Ľahko je hovoriť o skromnosti

keď sám má hojnosť.

ľahko je určovať ceny

keď pre bohatstvo mu na nich nezáleží.

Ľahko je určovať minimálnu mzdu

keď sám má milióny.

Ľahko je vykrikovať o slobode

keď druhému ju nedovolí.

Ľahko je odsúdiť niekoho

keď sám na slobode ostane.

Aké je východisko?

Jedine strach z vlastnej smrti a z bolesti na vlastnom tele môže viesť človeka k zamysleniu sa nad utrpením druhých.

Ten kto prvý požiada o trest druhého,

musí ho aj sám pod dohľadom vlastnoručne vykonať

a v prípade odnatia slobody sa musí o neho počas celej doby starať. Ak to nedokáže, odsúdený musí byť omilostený.

Kto neprežil na vlastnom tele krivdu,

nemá právo súdiť druhých.

Ján Molnár

Oko za oko, zub za zub musí platiť pre každého

len ľudové referendum môže o tom rozhodnúť.

Textové pole: J.M.Rígel /1948-...../ pravým menom Ján Molnár. Moja teória je spätá s vlastním poznaním života. Dnešného človeka musíme chápať takého ako v počiatku jeho vývoja. Každý človek má dušu, ktorá je z dvoch substnacii - dobro a zlo. Tieto substancie vychádzajú do činnosti prostredníctvom myšlienky, ktorá je hybnou silou človeka. Človek sa začal grupovať aby hladal ochranu, ale aj preto aby sa mohol priživovať na úkor druhých. V každej spoločnosti prevládalo kolektívne myslenie. Preto zlý človek vymyslel náboženstvo, aby prostredníctvom Boha ako najvyššej hodnoty dobra, udržiaval svojích poddaných v pokore a tak si chránil svoje vykorisťovateľské konanie. Čestní ľudia sa novými spôsobmi bránili voči vykorisťovaniu, ale lstivý človek vždy vymyslel nové a nové skryté fomry vykorisťovania. Vývojom ľudstva sa však lstivý človek dostal do kolízie. Už nemá čo vymyslieť. Humanizmu, socializmu, kapitalizmus, demokracia to všetko použil pre svoju obranu. Preto sa v súčastnosti zmieta v posledných smrteľných kŕčoch a za svoj nový filozofický smer na udržanie lstivej pretvárky používa - klamanie. Klamstvami vychvaľuje kapitalizmus a zatracuje socializmu. Klamstvami svoje egoistické konania zakrýva ideálmi väčšiny a ideály väčšiny klamaním zakrýva svojím konaním. Na prvé miesto dáva tvorbu vízie o sebe samom - „image“. Klamstvami seba vyzdvihuje a klamstvami ostatných zatracuje. Vytvára ilúzie pravdy, ktoré zamieňajú dobro za zlo a naopak. Na tento účel používa druhých /oligarchiu/ ako nový prvok nástroja zla. Ovládol masmediálne prostriedky akými sú tlač, rozhlas a televízia, aby nikto neuveril tým, čo hovoria pravdu v úzkych kruhoch, lebo „image“ má len ten komu dáva priestor telvízia a iné masmédia. Prvada pomaly zapadá prachom a slová pravdy pohlcuje pivný smog. Lstivý človek využíva kolektívnu mysel. Preto nedovolí aby v masmédiach sa objavila iná pravda než jeho. Takto sa aj v slobodných voľbách národ kolektívne pridá k tomu, koho najviac vidí na obrazovke, v novinách či rozhlase. Pre oligachgiu je jedno kto zvíťazí, len aby sa do povedomia nedostal čestný, pravdovravný a vzdelaný človek. Lstiví človek tajne potláča slobodu prejavu. Nepoužíva priame výrazy ale dlhodobé ekonomické plány na likvidáciu slobody prejavu. Najsilnejšou zbraňou pre lstivého človeka sú ľudské práva. Navonok ich neustále preferuje aby ich mohol tajne potláčať. Ak chce niekoho porobiť, najskôr využije klamstvá, potom klamstvom prekrúti pravdu a so súhlasom väčšiny si vynúti použitie násilia na udržanie „spravodlivosti“. Jurizdikciu vytvára a prispôsobuje tak aby sila peňazí, ktorých je u lstivých ľudí viac, bola v nevýhode k tým čo nemajú peniaze i keď majú pravdu. Hlavným nástrojom lstivího človeka je tajná polícia prepojená na podsvetie a masovooznamovacie prostriedky. Pri svojej činnosti využíva schématické kroky, ktoré sa veľmi ťažko dajú vyjadriť pojmovými prostriedkami. Preto je tento jeho tajný zámer takmer neodhaliteľný. Jediná zbraň proti lstivému človeku, ktorí má v rukách peniaze, masmédia a tajnú políciu je zmena myslenia. Postupnou zmenou myslenia musí ľudstvo dosiahnúť kolektívnu potreby zmeny... V tomto procese nemožno používať výrazy „mali by sme zbaviť sa.., musíme prekonať.., je každého povinnosťou... Odhaliť lstivého človeka, lstivé oligrachie a mocenské tajné štruktúry môže ľudstvo jedine kolektívnym presadením danej potreby a nastolením tvrdých zákonov, ktoré budú prísne trestať za každé drobné narušenie rovnováhy „stromu života“:

1. Nahradiť súčasnú moc „ľudu“ /parlamentarizmus/, ktorá je vykonávaná prostredníctvom svojích /lstivých/ zástupcov okamžitým ľudovým hlasovaním za pomoci počitačov a magnetickej osobnej karty. Takto dovŕšiť vôľu ľudu.

2. Aby sa toto mohlo uskutočniť, naskôr musí človek odhaliť lstivého čloevka a eliminovať silu jeho hlasu. Preto:

a/ každý občan má právo hlasovať, ale

b/ každý občan má právo na to, aby sila jeho hlasu bola ohodnotená konkrétnymi skutkami v prospech dobra a spoločnosti a

c/ každý občan má právo aby táto skutočnosť bola zaevidovaná v jeho osobnej magnetickej karte.

d/ každý občan má právo vedieť ktorí sú aktívni, ktorí pasívni a ktorí sú čakatelia na príležitosť

e/ aktívni občania majú právo na silnejší hlas v tej oblasti v ktorej sú aktívni

f/ pasívni občania majú právo hlasovať, ale ich sila hlasu bude úmerná k ich aktivite

3. Pre súťaž o vstup do parlamentu vypracovať také pravidlá, ktoré nedovolia grupovanie na báze politickej ale na báze odbornej. Súťažiť môžu len tie občianské združenia, ktoré predložia národu konkrétny plán v jednej oblasti ako vylepšia život v spoločnosti s nárokom na jedno ministerské kreslo.

4. Zriadiť trojkomorový parlament, ktorý sa bude zložený:

a/ z ľudí podľa veku

b/ z ľudí podľa profesie

c/ z ľudí podla svetonázoru

5. Eliminovať silu peňazí zrušením bankového úžernictva zavedením dlhodobých bezúročných aswapových operácii a lepšej idetifikácie historického poslania peňazí prostredníctvom dvojmeny. Občianke peniaze a investičné peniaze. Peniaze musia slúžiť ako doklad o hodnote vykonanej práce a nie ako tovar, za ktorý sa platí.

6. Nahradiť liberalizmus, ktorý je nástrojom lstivých ľudí na ovládnutie prostredníctvom peňazí trh vzorcami pre výpočet ceny tovaru a výpočet ceny práce aby si mohol každný občan vypočítať svoj životný štýl

7. Vo všetkých sférach rozhodovania štátnej správy využívať trojramennú váhu spravodlivosti zasadenú v určitom priestore a točiacou sa v čase, ktorý sa nedá zastaviť ako miera na zastavenie zla a určovanie výšky náhrady za spôsobené zlo.

8. Vytvoriť schému života v duchu zachovania rovnováhy vesmíru a všetky konania a rozhodovacie úkonu pred použitím zasadiť do tejto schémy.

9. Zabezpečiť ako novú národnu hru, rozvíjanie schémy života ako osobného stromu jednotlivca zasadeného v aleji rajských záhrad spoločenstva.

10. Legislatívu zjednodušiť do takej kmiery aby za pomoci geometrických útvarov bola pochopiteľná bez rozdielu každému človekovi v spoločnosti.

Myšlienka je v každom človeku aj v tom dobrom a v tom zlom. Myšlienka je realizátorom lstivosti, na jej základe sa zrodí plán a človek ako fyzické dielo sa podriaďuje tomuto plánu a koná tak. Kolektívna myšlienka ovplyvňuje myšlienku uzmiernených ľudí. V socializme sa každý sprýával socialisticky. V kapitalizme sa každý správa kapitalisticky. Lstiví ľudia využívajú kolektívnu myšlienku iných na svoj plán ako sa obohatiť bez poctivej a namáhavej práce. K tomu im napomáhajú peniaze. Cez silu peňazí ovplyvňujú kolektívne muslenie prostredníctvom rekjlamy a masmédii. Individualizmus je zraniteľný ako choré zviera v prírode. Len vo svorkách prežijú zvieratá pred svojím prirodzeným nepriateľom. To isté platí aj pre ľudí. Lstiví hlásajú individualizmus, aby sa ľudia prestali zgrupovávať, aby stratili silu, kým oni sami sa grupujú do tajných spolkov, ekonomických mašinérii aby ľahšie mohli likvidovať pokrokových ľudí. Slobodu, demokraciu a ľudské práva zneužili na zakrytie svojho lúpežného správania. „Keď môžu byť bohatí, musia byť aj chudobní, každý podľa zásluh“. Svojím konaním znehodnotili celý vývoj ľudstva, svojím konaním sa lstiví ľudia napokon vyjavia ako Luciferovi poslovia, ako hyeny, ktoré sa rozhodli ovládnuť celý svet.

Pojmove chápanie sa musí považovať za prekonané. V mysli človeka prebieha oveľa viac informácii ako dokáže povedať hovoreným slovom. Kombinácie úmyslu vytvára človek vo svojej mysli pomocou schémy konania, ktorej cieľom je dosiahnúť svoj cieľ. Moderný človek pritom považuje za najvyššiu hodnotu sam seba. Boh je pre ňeho ide pre tých, ktorých on najvyššia hodnota potrebuje ovládať.

Každý pokrok sa dá predpovedať, ak poznáme hybné sily minulosti. Z pohľadu histórie ľudstva zameraného na ľudskosť, veľa filozofov vyslovilo svoje geniálne názory „do vetra“, veľa dobrých nápadov pohltil „pivný smog“, veľa ľudských poznaní „odvial vietor“ a takto by sme mohli pokračovať - až kým by sme nezaplnili celú stranu zbytočnými slovami. Ľudstvo zatiaľ „nevymyslelo“ taký model spoločnosti, ktorý by účinne chránil pokrok a poznanie človeka, a vedel tieto skúsenosti zachovať aj pre ďalšie generácie. Až v tomto storočí, vďaka počítačov, nastal určitý pokrok, žiaľ len v technickom smere biznisu. Doposiaľ sa nikto vážnejšie nezaoberal zasadením „ľudskosti“ do vzorca poznania, lebo ľudia si ako tak rozumeli. Prevaha ľudského zla nasvedčuje, že sa otvára priestor pre novú filozofickú disciplínu, ktorá nebude pracovať s pojmovými prostriedkami, ale so „spirituálnym videním“. Vďaka počítačom a ďalšími prostriedkami vizuálneho šírenia informácii nastal čas aj pre vytvorenie „schémy života“ ako prvý predpoklad k archívovaniu filozofických poznaní a zachovania ich aj pre budúce genrácie. Druhý fenomén tejto „schémy“ bude spočívať v obnovenie alebo vytvoreniu protiváhy terajšiemu zlu v podobe porušovania ľudských práv skrytou formou vyjadrenou v t.z.v. blokovej schéme teroru.

Jean Jacques Rousseau vyslovil filozofickú otázku, ako dosiahnuť slobodu a rovnosť, aby: “žiaden občan nemohol byť tak bohatý, aby si mohol kúpiť iného občana, a žiaden by nemal byť tak chudobný, aby sa musel predávať“. Uspokojivú odpoveď zatiaľ nikto nevyslovil. Pomôžme si ďalším jeho výrokom: “sila vecí smeruje k tomu, aby sa zničila rovnosť, sila zákonodárstva musí smerovať k tomu, aby sa rovnosť udržala.“. Ani tento problém nerieši dvojramenná váha spravodlivosti. Galileo, keď chcel poznať prírodu, musel rozumieť pohybu, ak chcel poznať pohyb, musel ho zasadiť do „rovnice“ čísiel a geometrických útvarov. Tak aj psychotronika, keď chce poznať človeka, musí rozumieť duši, ak chce poznať dušu, musí ju zasadiť do „rovnice“ čísiel a geometrických útvarov. Potom bude môcť liečiť dušu chorých a prinavrátiť ľudskosť do duší. Z požiadavky spoločnosti a za pomoci nových poznatkov mystiky, psychotroniky a astrológie vzišiel nový produkt na meranie ľudskej duše - trojramenná rovnoramenná váha zasadená do určitého priestoru a otáčajúca sa v určitom časovom intervale. Nové myslenie je v poznaní, že všetko so všetkým súvisí. Kto vie? Možno to bude nový filozofický smer tretieho tisícročia

Na základe týchto poznatkov môžeme začať vytvárať schému života ako nový model spoločnosti tretieho tisícročia.

(začiataok pracovného materiálu – nedoporučujeme prezerať)

Socializmu počas 40 ročného vládnutia si vyžiadal 60 miliónov betí, ale koľko obetí si vyžiadala cirkevná nadvláda počas svojho 2000 ročného vládnutia. V mene boha sa konalo vyše tisíc krvavých vojen v ktorých boli zabití nevinní ľudia. Vojaci nech to boli akýkoľvek, vždy museli poslúchať svojích veliteľov a tí zase svojích a svojích a tak na vrchole vždy stála cirkev./Na základe týchto poznatkov môžeme začať vytvárať schému života ako nový model spoločnosti tretieho tisícročia.

Socializmu si vyžiadal 60 miliónov betí, ale koľko obetí si vyžiadala cirkevná nadvláda. V mene boha sa konalo vyše tisíc krvavých vojen v ktorých boli zabití nevinní ľudia. Vojaci nech to boli akýkoľvek, vždy museli poslúchať svojích veliteľov a tí zase svojích a svojích a tak na vrchole vždy stála cirkev. ročného vládnutuia si vyžiadal 60 miliónov betí, ale koľko obetí si vyžiadala cirkevná nadvláda. V mene boha sa konalo vyše tisíc krvavých vojen v ktorých boli zabití nevinní ľudia. Vojaci nech to boli akýkoľvek, vždy museli poslúchať svojích veliteľov a tí zase svojích a svojích a tak na vrchole vždy stála cirkev.

Zavedenie trojramennej rotujúcej váhy spravodlivosti do občianského života dostávame schému

2. Nový model rodiny

3. Nový systém riadenia

Právo na obranu -rešpekt = strach z násilia

Každý konflikt sa začína na samom počiatku nejakým drobným nedorozumením, nepochopením /aj každá vojna začína na samom počiatku určitým nedorozumením, alebo nepochopením/ neriešením sa tento stav eskaluje práve absenciou práva na obranu záujmov. Preto sa o príčinách vojnových konfliktov hovorí len povrchne a nie makroštruktuálnr. Výsledok je katastrofálny - vojna. Úplne zjednodušene to poviem, že ak by niekto v samom počiatku zabil Hitlera, zachránil by milióny ľudských životov. Ľudstvo musí nájsť mechanizmus ako vymeniť polohy - Jedna smrť gaunera za tisíce zachránených životov. Ovšem nájsť ten moment, ten kritický okamžuik kedy treba pristúpiť k takémuto uhaseniu života je veľmi zložité. Musí sa použiť trojramenná váha spravodlivosti zasadená do času a priestoru. To je jediné riešenie problému. Celý proces musí riadiť nestranný a najspravodlivejší počítač, ktorý by priebežne vyhlasovl výsledky „zaváhania“ respondenta. - politika. Trest smrti je vážna filozofická otázka. Kým sa vykoná musí mať obvinený všetky práva na ospravedlnenie. Po verkdikte súdu musí dostať právo na vystúpenie v médiach s neobmedzeným časovým rozsahom a najneskoršie do roka musí verkdit potvrdiť celý národ „okamžitým hlasovacím právom“. Len tak sa trest smrti nebude dať zneužiť na politické ciele msty, revanšu a neznášanlivosti. Trest smrti áno ale o tom musí rozhodnúť dvojtretinová väčšina celého národa formou referenda. Uhasiť ľudský život, tam nemožno urobiť omyl. Ale na druhej strane, tak ako nás dejiny poučili, treba nájsť mechanizmus rovnováhy. Nemôže jeden tyranský život prevážiť desiatky nevinných životov.

Ignorancia s aqkou sa stretávame je prvým kamienkom do mozaiky začiatok konfliktu.

Právo jednotlivca /člena rodiny/ a právo rodiny ako celku.

Rodina je základným pilierom spoločnosti. Bez nej by spoločnosť nebola spoločnosťou.

Inštitút obrany ľudských práv

V našej Ústave chýba inštitút obrany ľudských práv, to je nedostatok ktorý môže mať nedozierne následky. V Ústave SR má občan právo na ochranu. Právo na ochranu v systéme dvoramennej spravodlivosti je „pre srandu králikov“. Uvediem príklad. Tajná služba štátu prevádza konšpirácie voči občanovi s iným politickým názorom. Žiaľ taká je pravda. Odpočúvaním a otváraním listových zásielok zistia jeho aktivity a spolupracovníkov. Nasadení agenti do miesta bydliska, prostredia zamestnania a prostredia škôlky jeho detí zbierajú informácie do centra. Centrum na základe týchto informácii vypracuje plán. Cielom je kolonializácia jeho vedomia. Prevádzať mu množstvo malých drobných ekonomických sabotáži tak aby mu neostal čas na prácu a rodinu. Týmto spôsobom mu zaťažia myseľ a dúfajú, že odvedú jeho pozornosť od politiky. Falošní obchodní agneti ho zatiahnú do výhodného obchodu, ktorý napokon skončí prvým zadĺžením obete. Rôznymi exkluzívnymi zmluvami sa mu snažia pomôcť, ale po čase obeť zisťuje, že zakaždým sa stáva obeťou špinavej hry. Nemôže požiadať o ochranu svojích práv, lebo nemá žiadne dôkazy, jeho práca sa hodnotí ako neúspešná.

Inštitút obrany -účinná obrana proti nemorálnym /štrajky a odbory/.

Pomôžme si dopravnými značkami.

Prepálením kondenzátora za 3.- Sk zhorí koncový stupeň v hodnote 300.- Sk. Náš právny systém poukazuje na kondenzátor, ktorý zapríčinil haváriu. Preto ich následok nezaujíma.

Súd zhodnocuje len úrokový systém oficiálny. Poškodený, ktorý následkom príčiny utrpel škody formou penálových pokút daňového úradu vo výške 50% ročného úroku, bankové pokutové úroky vo výške 30% ročného úroku a nehovoriac preklenovacích drobných úverov cez záložne, kde je 120% ročný úrok. Toto všetko plošný systém spravodlivosti nevie postihnúť.

(koniec pracovnej čast)